Jdi na obsah Jdi na menu
 


Po dvoch hodinách cesty v horách, sme konečne uvideli obrovskú rozprestierajúcu sa zelenú lúku, kde uprostred nej ležal malý domček. No keď sme sa priblížili ku vstupnej bráne, už nebol taký malý. Po pravde, bol to obrovský, mohutný dom s troma poschodiami. Dom bol zo všetkých strán obklopený masívnymi Bukmi, ktoré boli útočiskom pre mnohé vtáctvo, ktoré sme naším príchodom vyplašili. Šofér Herbert niečo zamrmlal cez otvorené okienko a brána sa pomaly začala otvárať. ,,Tak detská, sme tu.“ Radostne povedala Amelia a obrátila sa ku mne. ,,Tešíš sa?“ ,,Samozrejme, už som zvedavá, ako to vyzerá vo vnútri.“ Usmiala som sa a vykukla som z okna. Auto zaparkovalo tesne pred vchodom. Všetci sme vystúpili aj Herbert, aby nám vzal kufre. Zacítila som na tvári teplý vánok, ktorého som sa dosýta nadýchala. Zrazu sa vo dverách zjavili akési dve mladé slečny, za ktorými nasledovala staršia pani. ,,Stará mama.“ Nadšene povedali moji zverenci. ,,Moje zlatíčka. Vôbec ste sa nezmenili. A táto krásna slečinka? To je Nieve?“ ,,Áno stará mama, to je Nieve.“ ,,Dobrý deň.“ Milo som povedala a pristúpila. ,,Aké dobrý deň. Som tvoja stará mama.“ Usmiala sa. ,,Tak potom ahoj.“ Opätovala som jej úsmev. V tom sa za mnou ozval sladký nežný hlások. ,,Ahoj. Ja som Katka.“ Otočila som sa za hlasom a naskytol sa mi pohľad na bledučké dievčatko so zlatými kučeravými vláskami a modrými očkami. ,,Ahoj, ja som Nieve. A tamto dievčatko, čo sa za tebou schováva, je kto?“ ,,To je moja sestrička, volá sa Nelly a je odo mňa mladšia.“ Odstúpila od nej na krok, aby som ju mohla vidieť. Jej líčka boli sfarbené trošku do rúžová, tváričku jej zakrývali husté čierne brčkavé vlásky, takže jej vynikli jej pestré zelené oči. ,,Ahoj Nelly.“ Čakala som, že mi odpovie, ale jedinou reakciou bolo, že sa ešte viacej schúlila za Katku. ,,Je trošku hanblivá, ale keď si na teba zvykne, budete dobré kamarátky.“. ,,A toto je ten váš malý havinko Korn?“ Opýtala sa Katka. ,,Áno, ale nemusíte sa ho báť, je veľmi priateľský.“ Ubezpečila som ich, keďže som im videla na očiach, že majú pred ním rešpekt. ,,A on bude spať vnútri?“ ,,Nie zlatko, Korn bude spinkať v záhradnom domčeku. A Katka? Mohla by si prosím spolu s Nelly postaviť na čaj? Nieve určite ocení šálku teplého čaju.“ Povedala stará mama. Katka sa usmiala a odhopkala, spolu s Nelly do vnútra. ,,A my tu čo stojíme? Poďme do vnútra.“ Navrhol Chris a ani nepočkal na odpoveď, už bol pri dverách. ,,Ďakujeme pán Herbert.“ Ten nám zamával a vliezol do auta, ktoré sa nám pomaly vzďaľovalo. Keď sa za nami zavreli mohutné dvere, ocitli sme sa vo vstupnej miestnosti. Hneď pri dverách bola obrovská skriňa, kam sme si odložili topánky. Na konci izby bolo umiestnené obrovské schodisko. Táto miestnosť bola vyzdobená rôznymi drevenými soškami a obrazmi, ktoré viseli na stenách. Vystúpili sme po schodoch na druhé poschodie, kde sa nachádzala dlhá chodba s niekoľkými dverami. Prišli sme až k posledným dverám, kde sme zastali. ,,Tak, toto je vaša izba detská. Nieve bude mať izbu hneď vedľa.“ Stará mama ukázala na vedľajšie dvere. ,,A oproti tvojej izby je kúpeľňa.“ Pozrela na mňa a usmiala sa. Zjavne si uvedomovala potreby mladého dievčaťa. ,,Chceš sa teraz pozrieť na svoju izbu, alebo až po obede?“ Chcela som si pozrieť izbu teraz, ale uvedomila som si, že som až príliš hladná na to, aby som si oddialila čas obeda. Zišli sme opäť dolu schodmi a zamierili do kuchyne. V kuchyni sa šírila príjemná sladká aróma lesným plodov. Na kuchynskej linke sedela Katka a upratovala zvyšné šálky, zatiaľ čo Nelly umelecky ozdobovala strieborný podnos so šálkami plných rozvoniavajúceho čaju. Všimli si našu prítomnosť a jemne sa usmiali. Potom Katka zoskočila z linky a vbehla do jedálne. Zrazu sa vo dverách jedálne zjavil Herbert a uistil nás, že obed je už nachystaný. Na túto informáciu odpovedal môj žalúdok, čo ma prinútilo zrýchliť krok. Ostatní sa iba zasmiali a nasledovali ma do miestnosti plnej rozličných jedál. Obed bol výborný. Síce som bola jediná v miestnosti, ktorá jedla normálne ľudské jedlo, ale napriek tomu si myslím, že všetkým chutilo rovnako ako mne. Môj obed pozostával z predjedla, hlavného jedla a zákusku. Ako predjedlo boli také maličké morské potvorky s nádychom rúžovej farby. Boli stočené do maličkého klbka a ponorené do veľkej čaše s výbornou omáčkou. Myslím, že Amelia im hovorila krevety. Nasledovala kuracia polievka a potom pečené hovädzieho mäso, ktoré svojou vôňou naznačoval, že bolo do zlatista upečené. Ostatný mali krvavé steaky a červené víno, ktoré Amelia a Steve obľubovali. ,,Chutilo vám? Dala som si na tom záležať.“ ,,Áno stará mama. Chceš povedať, že to nerobila Susane?“ Povedala Amelia a pozrela sa na usmievajúcu sa Susane, ktorá sedela v rohu jedálne. Zaujímavé, doteraz som si ju vôbec nevšimla. Susane bola kuchárka starej mamy. Bola to veľmi príjemná slečna, ako som sa nedávno po mojom príchode dozvedela. Mala dlhé ryšavé vlasy, líca s odtieňmi rúžovej a veľké, výrazne modré oči. ,,No samozrejme, že som to robila sama, musela som vám ukázať moje kulinárske schopnosti.“ Usmiala sa. Sedela som a počúvala ich príjemný rozhovor, keď v tom ma za sukňu potiahla Katka. ,,Ideš sa s nami prejsť? Mohli by sme ti to tu poukazovať, ak budeš chcieť.“ ,,Samozrejme, že veľmi rada pôjdem, len to musím povedať ostatným.“ Chcela som sa ich opýtať, no Katka ma predbehla. Amelia súhlasila a ja som sa pobrala za Katkou preskúmať okolie. ,,Máte to tu nádherné.“ ,,Ďakujem, ale ešte si nevidela všetko.“ Usmiala sa na mňa Katka a prstom ukázala na drevenú obrovskú stavbu, ku ktorej sme sa pomaličky blížili. Momentálne sme sa nachádzali v záhrade, ktorá svojou veľkosťou pripomínala skôr park. Pozdĺž celej záhrady bol postavený kamenný múrik, ktorý ladil s kamenným chodníčkom, ktorý sa ťahal stredom celej záhrady. Všade boli krásne mohutné, vysoké stromy, pod ktorými sa skrývali pestré kvety rozličných farieb. Celou záhradou sa rozliehal spev vtáčikov, šelestenie listov a Katkin jemný a veselý smiech. Chodník nás zaviedol až k veľkej drevenej budove, odkiaľ sme počuli zvuky rôznych zvierat. Keď sme vošli dnu, Nelly pribehla ku malému koníkovi, ktorý ju privítal veselým zaerdžaním. Bola to obrovská stodola. Na stenách viseli starodávne sedlá, zubadlá, rôzne pracovné nástroje a podkovy. V tejto časti stodoly, kde sme sa práve nachádzali, boli kone. Ako som práve videla, Nelly patril malý biely poník so šedým uškom a tmavou hrivou. Katka priskočila ku statnému čiernemu žrebcovi a otočila sa na mňa. ,,Tento koník je môj. Volá sa Quiskuo. A tamto je Scopy, ten patrí Nelly.“ ,,Sú naozaj nádherní. A tento patrí komu?“ Podišla som ku hnedej kobyle, ktorá mala jemnú bledú slinku na papuľke, bledú hrivu a biele podkolienky. ,,Tá bude počas tvojho pobytu u nás tvoja. Volá sa Ally.“ ,,To naozaj? Ďakujem veľmi pekne, ale ja neviem jazdiť na koni.“ ,,To vôbec nevadí, my ťa naučíme.“ Zjavne ju rozveselila moja neznalosť, keďže sa na mňa zaškerila a žmurkla na Nelly. ,,Tak v tom prípade, vám veľmi pekne ďakujem.“ Opätovala som úškrn. ,,A čo je vo vedľajšej miestnosti?“ ,,Uvidíš.“ Povedala a rozbehla sa ku dverám, aby ich otvorila. Druhá miestnosť bola rovnako veľká ako tá predošlá. Bola aj dizajnovo rovnaká, no bol tam iný zverinec. Namiesto koníkov, tu mali domov poľnohospodárske zvieratká, ako kravy, kozy, prasiatka, ovečky, dokonca aj kuny si tu urobili útočisko na drevených doskách, na streche. Na konci tejto miestnosti, boli obrovské dvere, ktoré boli otvorené. Nimi sme aj vyšli von. Vonku boli momentálne prázdne výbehy ohradené drevenými plotmi, kurník plný hlučných sliepok a králičinec preplnený bielymi domácimi králikmi. ,,Nelly. Choď po Amy. Zvieratká sa už potrebujú vybehať.“ Nelly sa hneď rozbehla smerom ku malému domčeku, hneď vedľa stodoly. ,,Kto je Amy?“ Nesmelo som sa opýtala Katky, aby si nepomyslela, že som veľmi zvedavá. ,,Amy sa stará o naše zvieratká. Kŕmi ich, vypúšťa do výbehov a čistí ich. Je trošku zlostná, lebo nemá rada, keď vidí, ako si Susane berie jej zvieratká a potom ich podáva na stôl.“ Mykla plecami a pozdravila Amy, ktorá sa akurát približovala. Bola to pani menšieho vzrastu, pôsobila tak trochu mohutne, keďže bola trošku plnšej postavy. Tiež som ju pozdravila, no Amy si iba zabrblala niečo po pod nos a vošla do stodoly. ,,Tak, viacej menej sme už všetko prešli, okrem záhradného domčeku, kde spinká tvoj havino.“ ,,No, môžeme sa ešte tam pozrieť. Akurát ho pozdravím.“ Obišli sme Amyin domček a ocitli sa na menšej lúčke, kde sa v strede nachádzal červený drevený domček. Korn nás asi začul, lebo vyšiel z búdy a nastražil uši, keď však zistil, že sme to my, vyplazil jazyk a začal radostne kývať chvostíkom. Katka trošku spomalila krok a nechala ma ísť vpredu. Nelly sa naopak rozbehla smerom k nemu, no keď uvidela, že Korn trošku cúvol, spomalila a išla na mojej úrovni. Škaredo som na Korna zazrela. Keď sme prišli až k nemu, Korn si ľahol na chrbát a ponúkol dievčatkám jeho chlpaté brucho, aby ukázal, že vôbec nie je pre ne nebezpečný. Zatiaľ čo Nelly začala Korna hneď hladkať po brušku, Katka si neisto čupla a pozrela na mňa. Chvíľku tam len tak čupela, no potom sa odvážila a Korna pohladkala. ,,Katka? Koľko máš vlastne rokov?“ Opýtala som sa a odhrýzla si z čokoládovej sušienky, ktoré pre mňa dievčatá pripravili, hneď ako sme skončili s prehliadkou domu. ,,Ja mám päťdesiat rokov, ale pre ľudí, mám šesť.“ Usmiala sa. ,,A Nelly? Vyzerá byť mladšia.“ ,,Nelly má dvadsať rokov, inak päť.“ Čo ma potešilo, Nelly sa v mojej prítomnosti už nehanbila. Práve naopak, radostne okolo mňa poskakovala, recitovala mi rôzne básničky a pospevovala si veselé pesničky. ,,A vy sa učíte tu, doma?“ ,,Áno, preferujeme samo učenie. Máme vlastnú pani učiteľku. Je veľmi milá, no vie sa aj poriadne nahnevať. Napríklad, keď zabudnem text básničky alebo keď si nesplním domácu úlohu.“ Povedala Katka trochu panovačne. ,,A ty? Tam kde bývate, máte aj školu? Som počula, že si normálna, takže môžeš byť medzi ľuďmi.“ ,,Tam kde bývame, máme iba sneh, stromy a bielu oblohu. Mňa učí Amelia a je dosť prísna. Každý Boží deň sa učím, vrátane víkendov a sviatkov.“ Povedala som znechutene a zobrala si ďalšiu sušienku. ,,Koniec debát o škole. Ničí to náladu.“ Povedala veselo Katka a doliala mi čaj. ,,Inak, chceš sa dneska povoziť na koníkovi?“ Navrhla Nelly a vzápätí na to vstala, ani len nečakala na moju odpoveď. ,,Na dneska som toho mala už priveľa. Som unavená a asi si už pôjdem ľahnúť.“ Ospravedlňujúco som odmietla a zívla. ,,Veď je len päť hodín.“ Smutne na mňa pozrela Katka, ku ktorej sa pridala aj Nelly. ,,Ja viem, ale mám za sebou cestu, prekrásnu prehliadku domu a malý piknik s vami. Jazdu na koni necháme na zajtra.“ Vstala som, pohladkala Korna a usmiala som sa na dievčatá, ktoré na mňa smutne hľadeli ako odchádzam. Vošla som do už svojej izby a jediné čo ma zaujímalo, bola vysoká drevená posteľ, ku ktorej som rovno zamierila. Zvalila som sa do zelených prikrývok a zaspala. Osoba ležala s roztrhnutou šijou a naťahovala sa za mnou. Odhodila som vlka, s ktorým som práve bojovala a vyštartovala za osobou so slzami v očiach. V tom na mňa skočil ďalší vlk a pokúšal sa mi dostať sa ku krku. Neuspel. Bol ďalší, ktorého som smrteľne zranila mojimi nebezpečnými tesákmi. Chcela som sa k tej osobe dostať a nič na svete ma od toho nedokázalo odradiť. Bežala som za ňou, no ona sa stále vzďaľovala. Bola stále ďalej a ďalej. Zrýchlila som, neuvedomujúc si nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo. To nebezpečenstvo bol obrovský čierny strapatý vlk, ktorý skočil tesne predo mňa. Pozrela som mu do jeho jantárových očí, ktoré mi pohľad opätovali. Vlkove pysky sa zrazu zdvihli a ukázali mi smrtiace tesáky, z hrdla sa mu vydralo hlasne zavrčanie, na chrbte sa mu vztýčili chlpy a chvost napol. Chystal sa skočiť a zobrať mi život, no nečakal, že práve jeho život bude minulosťou. Práve vtedy, keď sa chystal skočiť, skočil naňho veľký šedý vlk a zaboril mu tesáky rovno do krku. Môj záchranca ku mne ladne podišiel a upieral na mňa odvážny pohľad, pohľad lovca. Sklonila som hlavu, čím som mu poďakovala a trielila opäť k osobe. Odrazu ma niečo zapálilo v srdci a ja som zamdlela. S dychčaním som sa prebrala a obzerala sa po miestnosti. Bolo to pokračovanie toho zvláštneho sna, čo sa mi minule sníval. Prečo mi to už nedá pokoj. Nevenovala som tomu veľa pozornosti, však to bol sen a sny nedávajú zmysel. Vstala som a zamierila do kúpeľne, opláchnuť si tvár, no zastala som pri hodinkách. ,,No super!“ Zašepkala som. ,,Sú štyri hodiny. Zasa ďalšia noc v keli!“ Podišla som ku mohutnej skrini, nachádzajúcej sa na pravo od mojej postele a vybrala som si odtiaľ moje obľúbené tepláky a tričko a vyšla som z izby. Dúfajúc, že si ma nikto nevšimne, som sa vykradla z domu a zamierila za Kornom, keď v tom ma niekto oslovil. ,,Kam si sa vybrala mladá slečna?“ Vo dverách stál Chris. Do kelu, prečo musí byť všade?! ,,Nemohla som spať, tak som sa išla s Kornom prejsť. Môžem, alebo ma pošleš do izby s vedomím, že nezaspím a že sa budem celú noc trápiť v posteli?“ ,,Nevravím, že ti to zakazujem, ale to nie je zlý nápad.“ Uškrnul sa na mňa, no keď počul, že sa ku dverám približuje ladný krok, trocha privrel dvere, dal mi pokyn, aby som išla a potom ich zavrel. Práve preto mám Chrisa tak veľmi rada, vždy je na mojej strane. Amelia by mi určite nedovolila túlať sa po vonku takto neskoro. Cestu osvetľoval jasný mesiac, vďaka ktorému som videla kam vlastne idem. Kornova srsť sa v mesačných lúčoch leskla a ja som videla, ako jeho jantárové oči žiaria radosťou, že som s ním. Zaborila som mu prsty do hustej srsti a vybrali sa spolu do lesa. Držali sme sa iba pri okraji lesa, aby sme sa nestratili, aj keď si myslím, že Korn by nemal problémy nájsť spiatočnú cestu. Vánok bol príjemné teplý, nebola ani zima, ani teplo, jednoducho počasie stvorené pre nočnú prechádzku. Keď sme došli ku spadnutému stromu, sadla som si na jeden z jeho hrubých konárov a Korn sa uvelebil do mäkučkého machu a nastavil uši, aby načúval zvukom lesa a mojim zvukom. Tiež som sa nadýchla príjemnej lesnej vône a zapozerala sa na Korna. Korn sa obrátil, aby mi mohol vidieť do očí, vyplazil jazyk a pozeral sa. V tú chvíľu som si uvedomila, že vlk vo sne je ten istý vlk, čo práve leží pre do mnou a upiera na mňa svoj zrak. Je to úplne normálne, že sa mi sníva o mojom vĺčkovi ako ma zachraňuje. Lenže kto je tá osoba, ktorú chcem zachrániť? Neviem a už sa to asi ani nedozviem. Je to vlastne jedno. Bol to iba sen. Asi desať minút sme tam len tak sedeli a upierali pohľad do lesa, keď v tom Korn nastražil uši, vyskočil na nohy a zapozeral sa do lesa, odkiaľ sa ozývalo intenzívne šušťanie. Korn sa po chvíli ukľudnil a sadol si, asi to bol iba neškodný zajačik. Keď som sa už ukľudnila, začula som v diaľke povedomé hlasy. Do kelu! ,,Amelia! Každý má právo na večerné prechádzky!“ ,,Nie Chris, nemá! Les je nebezpečný pre malé dievčatá!“ ,,Máš pravdu. Kedykoľvek sa môže z lesa vynoriť zlý vlk a spýtať sa jej čo má v košíku!“ ,,Prestaň! Nebude sa prechádzať po lese sama!“ ,,Je s ňou Korn! Čoho sa ty ustavične bojíš?!“ Zrazu sa z krovia vynorila strapatá a nahnevaná Amelia a za ňou Chris. ,,Čo tu mladá slečna robí o tejto hodine?!“ Snažila sa byť ako tak pokojná, no bez úspechu. ,,Nič, sedím.“ ,,Nebuď drzá! Prečo si nám nedala aspoň vedieť!? Aby sme nedošli do tvojej izby a zistili, že posteľ je prázdna!? Chceš aby som dostala infarkt?!!“ ,,Nemôžeš dostať infarkt. Si upír.“ Uškrnul sa Chris. Musím povedať, že je naozaj odvážny, že v tejto chvíli zabŕda do Amelie. ,,Nestaraj sa Chris! Ty a tvoja výchova! Ja viem najlepšie čo je správne a čo nie! Tak buď láskavo ticho a nechaj ma vychovávať!!!!!“ Amelia doslova penila od zlosti. Pripomína mi to jednu scénu z jedného filmu, kde sa hlavná postava rozčúlila natoľko, že vytrhla z plafónu lampu a otrieskala ju o hlavu svojho priateľa. ,,Kľud! Dýchaj.“ Snažila som sa ju upokojiť no zatiaľ bez úspechu. ,,Domov! Choď domov! Okamžite!“ Kričala na mňa. Ešte nikdy na mňa nekričala. Veď som neurobila hrdelný zločin! Išla som sa iba prejsť. Zoskočila som z kmeňa a pobrala sa domov. Korn išiel tesne za mnou so zvesenými ušami a stiahnutým chvostom. Chris kráčal tesne za nami a Amelia mu dýchala na krk. A čo mám robiť, keď neviem zaspať?! Len tak tu ležať a pozerať na steny? Počula som jemné zaklopanie na dvere. Osoba nečakala na odpoveď a vstúpila. ,,Prepáč mi. Ani neviem, prečo som bola taká nahnevaná. Odpustíš mi?“ ,,To ja sa ti ospravedlňujem, že som išla von a nič ti nepovedala.“ ,,Ale nie. Už si dospelá, skoro. Ja len, bojím sa o teba.“ Usmiala sa na mňa a pohladila mi vlasy. ,,Chápem ťa. Len sa bojíš, že sa mi niečo stane, ako každá mama.“ Opätovala som jej úsmev. ,,Vieš, že nemôžem mať deti. To, že som sa narodila ako upírka, mi odoprelo možnosť mať deti a to je mi veľmi ľúto.“ Zahľadela sa na zem a ostala ticho sedieť ako socha. ,,Viem, ale si si mohla adoptovať jedno, tak ako to urobila teta Hat.“ Amelia sa ani nepohla. Stále upierala pohľad na zem. Po chvíli sa na mňa otočila a zahľadela sa na mňa. ,,Aj som tak urobila.“ Odmlčala sa. Videla som jej na tvári, že nemá chuť o tom hovoriť, tak som len sedela a pozerala sa na ňu. ,,Ale bolo to už veľmi dávno.“ Vyzerala byť zamyslená, no zároveň mala v očiach zármutok. ,,Volala sa Karen. Bola nádherná, mala veľké hnedé oči, milé kučierky, rúžové líčka. Bola vždy v dobrej nálade a vždy sa usmievala.“ Pri tejto myšlienke sa jemne usmiala. ,,Keď mala jedenásť rokov, išli sme raz spolu na jednu chatu, ktorú som nám prenajala. Okolie bolo nádherné. Okolo bol hustý les, neďaleko chatky tiekol zurčiaci potôčik. Každý deň sme chodili na túry, len tak sa prechádzali popri potôčiku, robili sme si pikniky. Jedného dňa nás napadlo, že sa pôjdeme prejsť aj do lesa. Tak sme si zobrali všetko potrebné, dokonca aj stany, keby sa nám tam zapáčilo. Prečesávali sme les a hľadali vhodné miesto pre táborisko, keď v tom sme ho našli. Bola to menšia čistinka, pri ktorej tiekla menšia riečka. Postavili sme si stany, založili oheň a pripravili večeru, pre Karen. Po jedle si Karen išla ľahnúť do stanu. Sedela som pri ohnisku a pozorovala prírodu. Po chvíli som si povedala, že sa pôjdem trošku prejsť, ale iba na kúsok, aby som mala stan v dohľade. Keď som sa tak prechádzala popri čistinke, zbadala som jeleňa. V tom som si uvedomila, že som už týždeň nič nejedla. Ovládol ma smäd a ja som sa rozbehla za jeleňom. Po chvíli som ho ulovila. Uvedomila som si, že som bežala hlboko do lesa, tak som sa vybrala čo najrýchlejšie ku stanu. Keď som sa približovala ku čistine zacítila som zvláštnu vôňu. Niečo nebolo v poriadku.“ Nachvíľu sa odmlčala, zosmutnela jej tvár, no pokračovala. ,,Dobehla som ku čistine a skamenela. Stan bol rozmetaný na kusy, ktoré boli porozhadzované po celej čistine, všade bola krv. Prikročila som ku riečke kde ležalo bezvládne telíčko malého dievčatka. Nehybne tam ležalo a sfarbovalo zem pod ňou na červeno. Pri nej boli v zemi vytlačené obrovské stopy medvedích láb. Od tej doby, som sa zmenila. Už ubehlo mnoho, mnoho rokov.“ ,,To mi je naozaj ľúto.“ Povedala som a pohladila Ameliu po ruke. ,,Netráp sa tým. Bolo to už naozaj veľmi dávno.“ Chvíľku sme tam len tak sedeli a pozerali na zem, keď Amelia prehovorila. ,,Teraz už vieš, prečo sa o teba tak veľmi bojím. Nechcem, aby si chodila do lesa bezo mňa.“ Povedala ticho. ,,Ja viem, že sa o mňa bojíš, ale Korn vždy chodí so mnou a nedovolí, aby sa mi niečo stalo.“ Usmiala som sa. Amelia mi úsmev opätovala, no hneď po tom opäť zvážnela. ,,Ale keby náhodou Korn odbehol. Keby sa mu zachcelo loviť zajačiky. Ostala by si sama v lese. Musíš mi vždy povedať, keď niekam pôjdeš. Buď s tebou pôjdem ja, alebo pošlem niekoho z chlapov. Sľúbiš mi, že mi budeš všetko hovoriť?“ ,,Samozrejme.“ Amelia vstala, pobozkala mi čelo a vyšla z izby. Položila som si hlavu na mäkký vankúš s nádejou, že hneď zaspím, no nepodarilo sa. ,,Raňajky!“ Chris mi vtrhol do izby a začal hučať na plné ústa. Však na čo klopať?! ,,Koľko je hodín?!“ S nechuťou som si pretrela oči a vstala. ,,Je osem hodín ráno slečinka. Vstávaj! Veď si mala dosť času na spánok.“ Usmial sa a uhol letiacemu vankúšu. Zaškeril sa na mňa a zmizol. Čo som si mohla myslieť, že trafím?! Veľmi dobre vedel, že som prebdela celú noc. Keď som zišla dolu do kuchyne, bola tam Susane, ktorá ma privítala úsmevom a vošla do jedálne s podnosom. Nasledovala som ju. Všetci už sedeli za stolom a čakali na mňa. Usadila som sa na miesto, kde som sedela včera. Podišla ku mne Susane a položila predo mňa tanier s raňajkami, keď som videla, že všetci začali jesť, pustila som sa do jedla. ,,Ako si spala?“ Spýtala sa ma stará mama, keď už dojedla a čakala na dezert. ,, Máte veľmi pohodlnú posteľ, no nevyspala som sa veľmi dobre, keďže ste tak dobre navarili. Som sa na noc prejedla.“ Usmiala som sa. ,,To mi je ľúto.“ Mala som zaklamať, už len zo zdvorilosti. ,,Nemusí byť. Dneska sa už naozaj super vyspím. Ale vravím, máte to tu veľmi útulné.“ ,,Ďakujem. Ale tykaj mi.“ Uškrnula sa na mňa. V tomto momente mala rovnaký výraz ako Chris, keď sa škerí. Gény sa nezaprú.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář