Jdi na obsah Jdi na menu
 


,,Poď sa pred cestou ešte naraňajkovať.“ Privítala ma Chrisova hlava vo dverách mojej terajšej izby. ,,Veď je iba šesť hodín, v pláne som mala vstávať asi tak okolo deviatej!“ Brblala som. Nerozumiem tomu, prečo keď sa niekam ide, musí sa vstávať pred siedmou hodinou ráno! Načo sa ponáhľať! ,,No to určite! No tak! Vstávaj, aký čaj si dáš?“ Usmial sa na mňa. ,,Na raňajky je pre mňa až príliš skoro, ty vieš, že takto ráno nikdy neraňajkujem!“ ,,No dobre. A si zbalená? Za tri hodinky pre nás príde auto a odvezie nás na letisko.“ ,,Hej, som zbalená, bola som ešte včera. Daj mi ešte desať minút.“ Zamrmlala som a zabalila sa do paplóna. ,,Za desať minút ťa prídem skontrolovať.“ ,,Ty si sa aj zobudila? Čo sa stalo?“ ,,Vieš, niekto má potrebu spať a vstávať takto skoro, je veľmi namáhavé.“ Zaškerila som sa na Endrewa, ktorý sedel za stolom v jedálni. Ostatní sa iba zasmiali a pokračovali v jedení. ,,Dobré ránko prajem všetkým.“ Dodala som a prisadla si na moje miesto. Predo mnou ležal tanier plný lievancov poliatych čokoládou a nejakým lekvárom. Užasne voňali. Bol by hriech nezjesť ich, do kelu aj so zásadami nejesť ráno! ,,Bolo nám s tebou a dievčatami úžasne starká, dúfame, že si to ešte niekedy zopakujeme.“ Začala Amelia a milo sa usmievala. ,,Veď aj mne s vami deti moje. Tiež dúfam v skorú návštevu.“ ,,Samozrejme, príďte čo najskôr, budete nám veľmi chýbať.“ Pridali sa dievčatá a nahodili smutné tváričky. ,,Dievčatá, to vy mne budete veľmi chýbať. Viete čo? Môžeme si ísť ešte na rozlúčku s týmto krajom zajazdiť na koňoch, čo vy na to?“ Zažiarili im očká a prosebne pozreli na starú mamu. Tá samozrejme súhlasila. Hneď ako sme dojedli, išli sme sa prezliecť a vyrazili sme. Prešli sme okolo lúk, ktoré sme pravidelne navštevovali, okolo ,,pekelného“ jazera, ktoré som tak nazvala a potom sme jednoducho niekam išli. Zrazu sme sa dostali na nejaký pozemok. Zoskočila som z Ally a pozorovala drevený domček so stajňou a stodolou, pred ktorou sa rozprestieralo menšie pole, ktoré asi niekto obrábal. Čo nás však zarazilo bolo, že celý areál bol obmotaný žltými reflexnými páskami, všade boli policajné autá, bola tam jedná sanitka a modré auto značky peugeot, ktoré, ako som si všimla v každom filme, kde vystupovali siroty, patrilo sociálke. V tom sme si všimli, že z domu vynášajú nejaké dve tmavé vrecia, ktoré naložili do sanitky. A druhé prekvapenie, ktoré nasledovalo hneď po tom, bol Cubo ako bol vyvádzaný dvomi chlapmi a následne ako nastupoval do modrého auta. Čo sa tu stalo? Pospájala som si všetko čo som teraz videla dokopy a prišla na to! Cubert asi zavraždil svoju rodinu. Po tom, ako som mu povedala, že je koniec, došiel domov, vytiahol nôž a všetkých zo zlosti povraždil! Za to môžem ja! Som zodpovedná za ich smrť! Ako som to mohla urobiť. Zvlhli mi oči. Dievčence sa na mňa nechápavo pozerali. Zjavne tomu nerozumeli. ,,Podľa teba Kati, ich Cubert zabil, alebo to bola iba nehoda?“ S vážnym výrazom sa Katka otočila k Nelly a odpovedala. ,,Podľa mňa to bola nehoda, podľa mňa prišiel domov a uvidel ich v stave nehybnosti. On je síce škaredý, ale zlý nie je.“ Povzdychla si Katka. Pozerala som na nich s pootvorenými ústami. Bavili sa o tom ako dospelí ľudia, ako keby naozaj vedeli, čo v tých vreciach bolo. V tom nás Cubert, sediaci v aute, zbadal. Prebodol ma pohľadom a sklonil hlavu. Preboha! Naozaj môžem za ich smrť! Bola som to ja! Čupla som si na zem a začala plakať. Kvôli mojej hlúposti a nezodpovednosti niekto umrel, dokonca tri osoby! Cubertovi rodičia a on sám. Zo smrti najbližších sa predsa nedá spamätať. Teraz ma v tom aute preklína a želá si moju skorú smrť, aká postihla jeho rodičov. Čo som to ja za človeka?! Katka a Nelly si sadli ku mne a začali ma utešovať, ako keby mi vedeli čítať myšlienky. ,,Nebuď smutná, ty za to nemôžeš! Netušíme čo sa stalo, ale jedno vieme určite, že ty za to nie si zodpovedná.“ Hladili ma po hlave, slzy mi stále stekali po lícach, neprestávala som. ,,No tak, Nieve. Poďme odtiaľto, doma ťa budú vedieť lepšie utešiť ako my dve. Dáš si čajík a sušienky a bude ti lepšie, uvidíš.“ Usmiali sa, snažili sa odľahčiť situáciu, veľmi to nepomohlo, ale aj tak som vysadla na Ally a poklusom sme smerovali domov. Doma ma privítala láskyplná náruč, a nie len jedna, dokonca hneď štyri. Babička sa ku mne nevedela dostať cez moju malinkú rodinku, ktorá ma objímala. ,,Ehm...môžem prejsť, mám tu čaj a koláč!“ Predierala sa skrz všetkých, nakoniec sa však ku mne dostala a podala mi zelený čaj a malinový koláč. ,,Toto ti pomôže zlatko, o chvíľku ti bude oveľa lepšie.“ Usmievala sa na mňa. ,,Nemysli na to dobre? Doma na to zabudneš. Budeš behať s Kornom po lese, budeme sa učiť piecť, naučím ťa dokonca aj tancovať.“ Pohladkala ma po vlasom Amelia a žmurkla na mňa. Chris odbehol, aby naložil kufre do auta, ktoré nás už čakalo pred domom. Chvíľku sme len tak sedeli na verande pri mojom čaji a už suchých slzách, keď sme sa po chvíli všetci postavili a vybrali sa ku autu. Ide tá najhoršia časť výletov, lúčenie. Všetci sme sa vyobjímali, vybozkávali, zaželali nám šťastnú cestu, my zasa šťastný a pokojný život, dohodli sa na ďalšiu návštevu a pozvali ich k nám. Dievčatá za mnou pribehli, skočili na mňa a zavesili sa mi okolo krku, boli ľahulinké ako pierka. ,,Hlavne nám sľúb, že sa uvidíme čo najskôr!“ Začali ma bozkávať po lícach, ja som im bozky opätovala, potom zoskočili a pozorovali nás, ako nastupujeme do auta. Navzájom sme si vymenili pár vzdušných bozkov a motor auta naštartoval. Cesta ku lietadlu trvala akosi kratšie ako cesta k domu. Vždy to tak býva. Po chvíli sme už uvideli naše vypožičané lietadlo. Korn vyskočil z auta a hneď sa rozbehol ku lietadlu. Chris zobral batožiny a ja a Amelia sme si išli sadnúť do lietadla. Cez okienko sme sa rozlúčili s Hubertom, našim šoférom, poďakovali za odvoz a po chvíli sme aj vyštartovali. Let bol príjemný, Korn si to myslel asi tiež, celú cestu ležal na svojej deke, okusoval kosť, ktorú dostal na rozlúčku od služobníctva a spokojne vrtel chvostíkom. Chris a Endrew sedeli na sedadlách a živo diskutovali o športe, počasí a politike. Jednoducho o samých nezáživných témach. Ja som sa zabávala na Steveových srandovných hláseniach, na tom, ako Amelia robila roľu letušky a ukazovala, ako sa nafukuje záchranná vesta. Potom som však iba sedela, chvíľu som si čítala knihu, no po chvíli ma premohla únava a zaspala som. ,,Vstávaj ty spáč jeden, veď ty vkuse spíš!“ ,,Endrew, nechaj ju spať, veď nech len v kľude spí.“ Začula som Ameliin hlas, nevenovala som tomu veľkú pozornosť, spala som ďalej. ,,Ale nemôže ona stále spať, veď jej ujde polka detstva.“ ,,Veď už viacej menej dieťa nie je, či áno?“ ,,Daj dolu to obočie Chris, vyzeráš ako nejaký pedofil!“ ,,Za to ty Endrew, vyzeráš ako nejaké pošahané EMO! Daj sa ostrihať! Veď ti ani do očí nevidím!“ ,,Chystám sa s tým niečo robiť, ale už mi nikdy nehovor EMO! Emáci sa režú a všetci sú depresívne naladení. Veď na mne by sa žiletky lámali a vyzerám snáď, že mi chýba humor?“ Začal sa smiať. Koniec, tu sa spať nedá! Začala som sa potichu chichotať v nádeji, že si to nikto nevšimne a ja budem ďalej v pokoji spať. Márne. ,,No že si aj vstala krásotinka!“ Zasmial sa Endrew. ,,Čo sa to tam deje? Aj ja sa chcem smiať, ste sa na mňa ale pekne vybodli! Ja tu pilotujem lietadlo a vy sa tam zabávate? Trocha egoistické nie?!“ Ozvalo sa ďalšie hlásenie Stevea a všetci sa začali ešte viacej smiať. Povedala som smiať? Myslela som šialene rehotať! Korn sa prehodil na druhú stranu a zavŕtal sa ešte hlbšie do svojho kožuchu. Chvíľku spal, potom sa však náhle prebral, poobzeral sa po lietadle, keď mu však pohľad padol na jeho obhrýzanú kosť, vrhol sa po nej a začal ju opäť okusovať. Pri tejto scénke som sa zasmiala na jeho roztomilosti a počúvala ďalej rozhovor, ktorý sa opäť týkal nešikovnosti Chrisa. ,,Detská, približne za pätnásť minút pristávame, tak si pekne posadajte a pripútajte sa prosím!“ ,,Nechápem, prečo sa musia ľudia zakaždým pripútavať, keď sa pristáva, veď sa aj tak skoro nič nedeje! Iba v tých filmoch o haváriách lietadiel!“ Rozčuľoval sa Endrew, sadol si na sedadlo a pomaly sa pripútal. Na to človek nemôže odpovedať, jednoducho treba mávnuť rukou a zasmiať sa. Steve to dobre odhadol, približne za pätnásť minút sme začali klesať. Do kelu, zabudla som si zobrať žuvačku! Zasa mi zaľahlo v ušiach. Boli sme stále nižšie a nižšie, nakoniec sme ucítili, ako z podvozku vyliezajú kolesá a pomaly sa dotýkajú pristávacej dráhy. Korn bol ako vždy pri pristávaniach nervózny. Vyzeral dosť komicky, laby mal roztiahnuté ako na ľade, chvost napnutý, uši sploštené a prerušovane kňučal. Už sme cítili hrbolčeky zeme pod nami, začali sme spomaľovať až sme úplne zastali. ,,Opäť sa ti to podarilo.“ Povedala Amelia a objala Stevea, ktorý sa zjavil vo dvierkach kokpitu. ,,No čo ti poviem. Ja viem.“ Potľapkal sa po hrudi a uklonil sa. Zasmiali sme sa. Podišiel ku dverám, otvoril ich, načiahol ruku a zvolal: ,,Ďakujeme, že ste využili našu leteckú spoločnosť Steve AirLines, dúfam, že sa Vám let páčil a že sa ešte niekedy uvidíme.“ Tak toto gesto nás všetkých dostalo do kolien. Ešte chvíľu sme sa smiali, potom sme však vystúpili. Chalani pobrali kufre a Amelia začala vyberať kľúče z kabelky. Chalani bolo približne v strede schodíkov, keď v tom sa Korn rozbehol dole schodmi a všetkých zhodil. Zúrivo bežal smerom k domu, za sebou zanechával hlboké odtlačky láb a kopu zvíreného snehu. Zrazu si zaboril ňufák do snehu a urobil nemotorné salto dopredu. Začal sa metať, prehadzovať, vyskakovať, veselo štekať a vrčať. Do vzduchu vyhadzoval sneh a chytal ho čiernou papuľou. Očividne mu sneh veľmi chýbal. Endrew si oprášil sneh z tváre a rozbehol sa ku Kornovi. Nahrabal si za hrsť snehu do dlaní a celou silou ho hodil do Korna. Ten sa celý napol, zjavne nemal ani poňatia, čo to bolo. Nastražil uši a pohľadom pátral po vysvetlení. Keď mu pohľad skočil na Endrewa, ktorý čupel a zbieral ďalší sneh, rozbehol sa k nemu a a prudko zabrzdil. Vlna snehu útočníka úplne zasypala. Nahlas zaštekal a pobral sa jašiť obďaleč. Endrew sa zasmial, oprášil sa a hodil ďalšiu snehovú guľu smerom ku Kornovi. Trafil presne do čumáka. Korn zavrčal, nie však agresívne. Opäť sa rozbehol ku Endrewovi a skočil naň. Obidvaja sa zaborili do snehu, spolu sa prevaľovali, Endrew do Korna neprestajne hádzal sneh, Korn stále vrčal a štekal. Ja som ich iba s úsmevom na tvári pozorovala, Amelia zatiaľ otvorila dvere a vošla dnu a Steve spolu s Chrisom odnášali kufre do domu. Tí dvaja ešte stále šantili v snehu, no potom sa Endrew postavil, oprášil zo seba sneh a pohladil Korna po chlpatej, mokrej srsti na hlave. Bol už večer. Chalani založili oheň v krbe, Chris išiel uloviť večeru a Amelia spokojne vybaľovala oblečenie. Jednu kopu ukladala rovno do skrine, druhú hádzala do bielizníka. Ja som sedela pri krbe a zohrievala si nohy, pri troche bylinkového čaju. Šípkový bol zo všetkých najlepší. Keď som v lete venčila Korna, vždy som si nazbierala aspoň košík rôznych byliniek a časom som ich mala toľko, že vystačili na celú zimu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář