Justínine výstrelky

Už som tu dva týždne a môžem povedať, že som si tu už zvykla. Na každovečerné potulky po lese v sprievode Korna, rôzne hry s Katkou a Nelly, trávenie času so starkou a s mojou rodinkou. Mne osobne sa páči, že si tu môžem robiť čo len chcem, samozrejme s mierou. Moje nedeľňajšie rozmýšľanie prerušilo klopanie na dvere. ,,Môžem vstúpiť?“ Ozval sa za dverami nežný hlások. Aspoň niekto vie klopať. Katka vošla do izby a pribehla ku mojej posteli, na ktorej som sa rozvaľovala. ,,Dneska sa naučíš niečo nové. Už sa teším!“ Poskakovala na mojej posteli. ,,A čo to bude?“ Usmiala som sa a zvalila ju do postele. Chvíľu sme sa šteklili, potom sme sa ukľudnili a sadli si na posteľ. ,,To je prekvapenie!“ Zvolala. ,,Ale no tak, povedz.“ Doprosovala som sa jej ako malé dieťa, no Katka nepovolila. ,,Nie nepoviem. Obleč sa! Budeme ťa čakať dole na chodbe. Pohni si prosím.“ Usmiala sa na mňa a odhopkala z izby. Keď som schádzala dolu schodmi, Katka s Nelly tam na mňa už čakali. Keď si všimli moju prítomnosť, priskočili ku mne a vypytovali sa rôzne otázky typu: Tešíš sa? Si hotová? Katka ti neprezradila, čo ideme robiť? Katka ma schmatla za ruku a ťahala ku dverám do záhrady. Nelly iba veselo poskakovala vedľa nás. Doviedli ma až ku stodole, kde stála už nachystaná Ally. No samozrejme. Prečo ma to skorej nenapadlo. Vtedy, ako sa na mňa Katka a Nelly uškŕňali, že neviem jazdiť na koni. Muselo ma napadnúť, že ma niekedy začnú učiť. ,,Tešíš sa?“ Priskočila ku mne Nelly a opäť sa začala vypytovať. ,,No samozrejme baby, dáme sa hneď do toho.“ Nadšene som sa usmiala. Katka pribehla ku Quiskuovi a dala mu kocku cukru. Nelly priskočila ku Scopymu a ponúkla mu mrkvu, ktorú s radosťou spapal. Ja som podišla ku Ally a pohladila ju po zlatistej hrive. Dáme sa do toho. 1.fáza výcviku. ,,Takže! Najprv musíš pochopiť, že jazdenie na koni nie je také jednoduché. Na prvom mieste sa musíš naučiť zachádzať s koňom. Je to vlastne vzájomné pozorovanie, musíš vedieť všetko o tele a zmysloch koňa.“ Začala ma poučovať Katka, Nelly sa pridala. ,,Musíte byť jedno telo.“ Usmiala sa. Cítila som sa ako malé dieťa. Dievčatá sa vyjadrovali tak múdro. Ja som si naozaj myslela, že jazda na koni, je jednoduchá. ,,Keď sa s Ally pochopíte, môžeme začať s praktickou časťou výcviku.“ Uškrnula sa na mňa. Katka ju prerušila. ,,Takže, najprv sa budeš o Ally starať. Budeš ju česať, čistiť jej kopýtka aj príbytok a podobne. Zvládneš to?“ ,,Samozrejme, už sa teším. Kedy môžem začať?“ ,,Môžeš aj hneď teraz.“ Katka žmurkla na Nelly, ktorá vzápätí na to zmizla v stodole. Keď pribehla, v ruke mala vidly, kýbeľ a rukavice. ,,Nech sa páči, tu máš náradie.“ Povedala Katka a náradie mi podala. Bez námietok som sa pustila do roboty. Amy mi občas aj pomohla, bola na mňa neskutočne milá. O Ally som sa starala asi tak týždeň, už sme si na seba zvykli. Milovala, keď som sa jej pohrávala s hrivou a ona mi zasa vždy oblizla chrbát dlane. Vedela som, že sme už obe pripravené urobiť ďalší krok dopredu. Katka spolu s Nelly to tiež vedeli, každý deň ma pozorovali ako mi to ide, po prípade ma upozornili, keď som robila niečo zle. 2.fáza výcviku. ,,Môžeme prejsť na jazdenie.“ Usmiala sa na mňa Nelly a Katka mi priniesla sedlo. ,,Tak... tu máš sedlo. Osedlaj si koníka a môžeš jazdiť!“ Katka mi podala sedlo a spolu s Nelly si išli sadnúť na plot, aby všetko pozorovali. Osedlala som Ally, dala jej jedno jabĺčko a vysadla som na ňu. Musím sa priznať, že trošku ťarbavo, čo primälo dievčatá k smiechu. Keďže mi Amy pomohla s teoretickou časťou výcviku, vedela som ako spojazdniť Ally. Jemne som ju ťukla pätami a ona sa pokojne dala do pohybu. Chodili sme do rôznych kruhov, osmičiek , štvorčekov. Išlo nám to, mohla som povedať, že už jazdím na koni. Bola som naozaj rada, že mi niečo ide. Dievčatá na plote mi tlieskali a usmievali sa na mňa. Plot ma už omrzel, tak som vyšla na lúku. Katke ani Nelly to neprekážalo, sedeli ďalej na plote a s úsmevom ma pozorovali. Náhle som si spomenula na tie Hollywoodske filmy, kde sa odohráva scénka na lúke, ako sa dievčine splaší kôň a ona kričí a preklína koňa a zrazu spoza kríkov vyskočí mládenec s rozopnutou košeľou, čo odokrýva mužnú vypracovanú hruď s tehličkami, s rozcuchanými vlasmi a s úsmevom, ktorý odokrýva dokonalý chrup. Šprintuje za ňou na jeho statnom tátošovi s úmyslom zachrániť bezmocnú dievčinu a v poslednej chvíli, keď sa už rúti z koňa ju zachytí a vysadí na toho jeho. Otvorila som oči, nadýchla som sa, nabudila Ally do najrýchlejšieho behu a zamierila na rozprestierajúcu sa lúku pred nami. Očami som ešte zablúdila ku Katke a Nelly, ktoré sa za mnou rozbehli, ale keďže boli ešte mladé, nestačili nám, otočili sa a zamierili ku domu. S Ally sme o zlom krky trielili na lúku, keď sme už boli dosť ďaleko, začala som kričať a preklínať Ally. Hranie a predstieranie mi veľmi nešlo, no kričať vie každý, tak som vyzeralo dosť presvedčivo. Nič sa však nedialo. Žiaden krásavec odnikadiaľ nevyskočil. Už ma začínal bolieť krk, Ally už spomaľovala a stále nič! Keď som sa už vzdávala, začula som šuchnutie kríkov a dupanie kopýt, ktoré sa stále ku mne približovalo. Konečne! Otočila som sa, aby som videla svojho záchrancu, no keď som ho zbadala, trpko som oľutovala. Rozopnutá košeľa s mužnou hruďou? Nie! Rozcuchané vlasy a dokonalý chrup? Nie! Krásny mládenec? To má od toho veľmi ďaleko! Bol to ten najnepríjemnejší pohľad, aký sa mi v živote naskytol. Ten mládenec mohol mať pätnásť rojov, jeho proporcie sa hompáľali v rytme pohybu koňa, jeho dlhé mastné a riedke vlasy poletovali vo vetre, kvôli zrastenému obočiu som mu veľmi ťažko videla do očí a jeho úsmev odhalil, že mu chýbajú predné zuby! Rýchlo som sa obrátila späť, zvrtla som Ally a šprintovala čo najrýchlejšie preč. ,,Krásny mládenec“ si to vynaložil po svojom. Tiež koňa otočil mojim smerom a nasledoval ma s pokrikmi typu: ,,Počkaj slečna, ja ťa zachránim!“ Asi je aj dosť nechápavý, nepochopil, že keď som prestala kričať a trielim čo najďalej od neho, zrejme zachrániť nepotrebujem! Začala som rozmýšľať ako asi ďaleko som od môjho letného sídla a ako sa tam dostanem. Nechcela som si pripustiť fakt, že som zablúdila. Do kelu! Teraz sa budem musieť opýtať na cestu a keďže tu nevidím inú osobu, musím sa opýtať práve môjho ,,záchranca“! Zastavila som koňa a počkala, kým dobehne. ,,Ďakujem za snahu chlapče, ale ako vidíš, svojho koňa zvládam.“ Usmiala som sa aby som nevyzerala, ako nejaká nevďačnica. ,,Tak prečo si potom kričala, keď si koňa zvládaš, slečna...?“ Moje meno teraz nie je dôležité, podstatné je dostať sa ku starej mame. ,,Niekedy mám potrebu z chuti si zakričať. Je to oslobodzujúce. Inak, ako sa dostanem ku Frauzeovým, prosím ťa?“ Snažila som sa zakrývať nechuť, darilo sa. ,,Vedel by som ti odpovedať, keby som poznal tvoje meno.“ Ach...Nedá mi pokoj! Načo mu je moje meno, keď sa už nikdy v živote neuvidíme. Aspoň dúfam! ,,Volám sa Nieve. Pomôžeš mi teda? Alebo tu budeme stáť ešte hodinu a hovoriť o počasí?!“ Teraz som nechuť neskryla dostatočne dobre, všimol si to, trocha zvraštil obočie, no opäť sa na mňa usmieval. Ako hotentot! ,,Teší ma Nieve, máš nádherné meno. Ja sa volám Cubert Cubovič, ale hovor mi iba Cubo.“ Načiahol ku mne ruku. Viem sa predsa správať. Pohyb som opätovala. ,,Som tu síce nový, ale niečo tu už poznám. Viem kde bývajú Frauzeoví. Môžem ťa tam odprevadiť.“ Zaškeril sa a vysadol na koňa. ,,Nie! Hm...iba mi ukáž smer prosím, nechcem ťa zaťažovať.“ Ups, to mi trošku ubehlo. Musím byť milšia. ,,To je ťažké ukázať prstom, ak tu nechceš blúdiť, dovolíš mi, aby som ti robil spoločníka pri hľadaní cesty.“ Nič som nepovedala, jednoducho som sa krivo usmiala a nasledovala som ho. Mal pravdu, blúdila by som tu ešte dlho. Nútene som si vypočula nudné historky o jeho prisťahovaní, zvykoch a o tom, ako prišiel o zuby. Nástojil aby som mu aj ja niečo porozprávala. Vstihla som mu povedať iba to, že sa učím jazdiť na koni, potom ma však prerušil a začal znovu o sebe. Bola to dlhá cesta, nakoniec som však videla známe miesto. Poďakovala som sa mu za spoločnosť a rozbehla sa ku stajniam. Doma však bolo iba služobníctvo, starká a Amélia s Kornom po boku, ktorý ku mne hneď priskočil a privítal uslintaným lízancom. ,,Kde sú ostatní?“ ,,Myslela som, že sú s tebou? Oni ťa nestrážili?!“ Amélia trošku sčervenela, no po chvíli sa ukľudnila, keď videla, že som v poriadku. ,,Ale áno, išli napred, tak či už náhodou nedošli, ale asi sa ešte niekde zastavili.“ Zaklamala som, nechcela som, aby mali problémy. Sadla som si na verandu, po mojom boku Korn, v ruke sušienky a v hlave myšlienky. Dúfam, že Cubo ma nebude otravovať. Nemám chuť ho stále posielať kade ľahšie... Z myšlienok ma vytrhol dusivý smiech, ktorý sa stále približoval. Chris, Steve a Endrew, ako inak. Čo zasa vyviedli? Prekvapilo ma však, že spoza nich sa objavili dievčatá, ktoré sa tiež smiali. ,, Čo je vám vtipne?“ ,,Ty!“ bola zborová odpoveď. Nechápavo som na nich zazrela a v pamäti som lovila, čo som spravila. Mohli sa smiať z môjho stretnutia so Cubom? Alebo mam niečo na tvári? ,,Videli sme ťa so Cubertom Cubovičom! Chúďa naše!“ Odvetil Endrew. No Super! Ešte toto mi chýbalo! ,,No čo pozeráš? Si si myslela, že ťa zachráni nejaký fešáčik?“ Pridal sa Chris a sadol si ku Kornovi. ,,Prekukli sme ťa. Škoda, že som si nezobral kameru. Ten tvoj výraz, keď ti rozprával o tých zuboch!“ Dokončil Steve a uškŕňal sa na mňa. Ešte raz Super! ,,Cubert Cubovič je ten najškaredší a najhlúpejší tvor v okolí!“ Začala vysvetľovať Katka a šťuchla do Nelly. ,,Vždy sa tu omieľa po lúkach a čaká, kým mu do náručia spadne nejaké dievča ako si ty.“ Pokračovala Nelly. ,,Zjavne ti teraz nedá pokoj. Ani nevieš čoho je schopný!“ Povedala s ľútosťou v hlase a objala ma. Iba som tam tak sedela, pozerala sa pred seba a zmohla sa iba na jeden bezmocný vzdych.