Justínine výstrelky

Z pohľadu Cuberta: Noc bola ťažká, skoro som oka nezažmúril ako som myslel na Ňu. Nieve. Stále som si v hlave premietal ako sedíme spoločne na koni a cválame po rozkvitnutej lúke, alebo ako iba tak ležíme a zalievame sa vlnami vášnivých bozkov, najprv na oči, nos ústa, krk, potom na brucho, stehná, nohy, ....Ach! Je to tu zase, do kelu aj s chlapskými hormónmi! Odrazu vtrhla do izby matka. Ja som iba vstihol schmatnúť vankúš a zakryť sa, no zbytočne. Moja matka je veľmi všímavá. Pohoršene zatvorila dvere a zamrmlala si niečo v zmysle, že nemala piť, keď bola tehotná a odišla. Ešte chvíľu som ležal na posteli, potom som išiel do kúpeľne absolvovať každodenný rituál a prezliecť sa. Keď som sa rozhodoval medzi hnedým či žltým tričkom, pohľad mi zaletel na môj odraz v zrkadle. Zrátal som si počet chlpov na hrudi a bol som pyšný, že mi jeden dorástol. Teraz ich mám štyri! Zišiel som dole schodmi do kuchyne, kde ma privítal stále pohoršený pohľad matky a hrianky na stole. ,,Otec už pracuje?“ ,,Áno Cubko, daj si hrianku a potom mu môžeš ísť pomôcť.“ V jej pohľade bol už iba náznak pohoršenia, ktorý o malú chvíľku nahradila radosť. ,,V skutočnosti mám iné plány matka, idem si zajazdiť na Molke a potom chytať ryby!“ Prečo by som mal niečo robiť, keď je na to otec? Nech sa mi nestará do života a nerobí mi program! ,,A tie tvoje hrianky nechcem, idem si kúpiť niečo normálne, čo ma aj nasýti!“ ,,Ty by si sa mal v tom jedení krotiť Cubko! Už máš poriadnu nadváhu!“ Nesnažila sa ani skryť smútok, ktorý sa jej ukrýval v hlase. Chcela aby mi jej bolo ľúto? Aby som sa nad sebou zamyslel?! Nemám prečo! ,,Tak po prvé, mne na výzore nezáleží, dôležitejšie je, čo mám vo vnútri. A po druhé, nevolaj ma Cubko! Správaš sa, akoby som bol malé usmrkané dieťa!“ Zreval som na ňu a vyšiel z domu, samozrejme s poriadnym zabuchnutím dverí. Zamieril som rovno ku stajniam, kde ma čakala moja Molka. Osedlal som si ju a vyštartoval smerom k lúke, kde som stretol Nieve, s nádejou, že ma tam čaká. Zamával som otcovi, ktorý drel na poli, ten si utrel pot z čela a odmával mi naspäť. Môj otec je zlatý človek, vždy aj bol. So všetkým mi vždy pomáha. Vynahrádza mi to rodičovské teplo, ktoré nesmie chýbať v srdciach detí, ktoré mi moja matka neposkytuje! Vôbec ju nezaujímajú moje potreby, robí iba to, čo si myslí, že je pre mňa ideálne a vždy sa mýli! Neviem ako to môže môj otec s ňou vydržať!? A už vôbec nechápem, ako s ňou môže spať! Nič ma do toho nie je, ale je to nechutné! Chudák chlap! Asi je veľmi zúfalý. Dlho do noci pracuje a keď sa vráti z práce a má chuť, tak čo má robiť? Aj by som mu niekedy pomohol s prácou, ale nechcem počúvať ďalších desať minút ako im vŕzga posteľ! A navyše, mám dosť nabitý program. Dorazil som na lúku a Nieve tam nebola. Ako to? Veď som ju odprevadil až domov! A čo ak čaká, že prídem až k nej domov? Možno je prefíkanejšia než som si myslel? Za pokus to však stojí. Keď som prišiel na pozemok Frauzeových, kde Nieve bývala, Molku som priviazal o plot a podišiel až ku dverám. Zaklopal som. Odrazu sa predo mnou zjavila prekrásna, štíhla žena s dlhými vlasmi a pohľadom upierajúcim na mňa. ,,Čo si praješ chlapče?“ Prehovorila zamatovým hlasom. ,,Prišiel som za Nieve. Je doma?“ ,,Nieve teraz nemá čas. Trénuje jazdu na koni. Poviem jej, že si tu bol.“ ,,A nemohla by si trochu času na mňa urobiť?!“ Sebavedome som namietol. ,,Bohužiaľ nemôže. Príď neskôr prosím.“ ,,Neskôr nebudem mať ja čas! Nechápete to?!“ ,,Prepáč, ale to už nie je môj problém. Je zaneprázdnená, nemôže sa ti teraz venovať.“ Povedala pokojným hlasom, čo ma hnevalo. Zjavne nepochopila vážnosť situácie! ,,To si nemôže dať ani pol hodinovú prestávku?!“ Zvýšil som hlas. ,,Pred chvíľkou mala prestávku, nemôže sa stále ulievať.“ Usmiala sa. ,,Došľaka! Ani na desať minút? Čo je vo väzení?! Zavolajte mi ju, inak pôjdem do vnútra a sám sa ohlásim!“ Teraz som už kričal, hneval ma fakt, že som tak blízko a jedna slečinka mi jednoducho bráni v tom, aby som ju videl! ,,Prosím, nezvyšujte hlas mladý pán, je to nezdvorilé. Môžeš ísť ďalej a počkať na ňu. O hodinku skončí.“ Roztvorila dvere a ukázala smerom na chodbu, kde bol veľký gauč so stolíkom. ,,Nebudem čakať už ani minútu! Idem za ňou!“ Prebehol som cez dvere a smeroval k najbližším dverám, ktoré najviac vyzerali, ako dvere na záhradu. Podarilo sa! Vybehol som jednými dverami, ktoré boli v kuchyni, nevšímal si upozornenia a hromženie tej krásky, ktorá bežala za mnou a rozbehol sa smerom k stodole. ,,Stoj ty bezočivec! Pošlem na teba psa!“ Stále sa za mnou ozývalo. Nevnímal som to, jednoducho som bežal ďalej. Už som počul erdžanie koňa. Potom som ju zbadal. Bezstarostne sa usmievala. Jazdila s toľkou ľahkosťou, vietor sa jej pohrával s vlasmi. Tými najkrajšími vlasmi na svete. V tom, som zbadal aj čosi iné. Bol to hnedý obrovský pes, ktorý sa povaľoval pri plote, potom ma však zbadal a rozbehol sa ku mne s vycerenými zubami a naježenou srsťou. ,,Korn!! Nesmieš!“ Zastavil som a úplne zamrzol. Nemyslelo mi to, jediné čo som vedel, bolo, že tej šelme neutečiem. Bol stále bližšie a bližšie a mne sa stále zmenšovali zreničky, zahmlilo sa mi pred očami a stratil som spojenie s mojimi nohami. Omdlel som. ,,Už sa preberá.“ ,,Chris! Dones pohár vody...a asi aj niečo pod zub.“ Cez zažmúrené oči som videl, ako sa nado mnou skláňajú úplne cudzí ľudia. Spoznal som iba tú krásku, ktorú som stretol pri dverách a Nieve, ktorá stála obďaleč. O chvíľu som sa celkom prebral a snažil sa postaviť sa, moje nohy však rezignovali, opäť som sa zvalil na posteľ, do ktorej som bol uložený. ,,Mal by si si chvíľku oddýchnuť. Tu máš vodu.“ Povedal jeden chalan s čiernymi strapatými vlasmi a podal mi pohár studenej vody. ,,Ďakujem. Čo sa stalo, ako som sa tu ocitol?!“ ,,Stala sa ti malá nehoda.“ Zasmial sa jeden z prítomných. Bol to taký vysoký chlapík s blonďavými vlasmi a úplne bielymi zubami. Zjavne to bol nejaký model. ,,Prestaň sa smiať Steve! Choď radšej uviazať Korna. Zjavne ho nemá rád!“ ,,Ale no tak Amélia, veď sa naňho pozri, svoj čin oľutoval. Viackrát to neurobí.“ Povedal hnedovlasý a ukázal na mohutnú psovitú šelmu sediacu na druhej strane izby. Keď sa nám však pohľady stretli, jemne nadvihol pysk a ticho zavrčal. ,,Nebudeme riskovať Endrew, že ho znovu napadne. Nastanú akurát zbytočné komplikácie!“ ,, No dobre, dobre...Poď Korn, ideme von.“ Pokrčil ramenami, pozrel na mňa, na Améliu, podišiel ku Kornovi, pískol naňho či čo a spolu sa pobrali von. ,,Kto ste?“ Opýtal som sa a sadol si. ,,Oh, skoro sme sa zabudli predstaviť, neslušné od nás.“ Usmiala sa Amélia a ukázala na dvere. ,,Ten čo práve odišiel, bol Endrew. Je to taký srandista.“ ,,Ja som Chris, nosič vody.“ Zasmial sa a dolial mi vodu do prázdneho pohára, ktorý mi tiež priniesol on. ,,Steve, teší ma.“ Povedal ten ,,model“ s blond vlasmi. ,,Aj mňa, ja som Cubert Cubovič.“ ,,My vieme kto si.“ Skočil mi do reči Chris, no vzápätí zmĺkol, akoby povedal niečo, čo nemal. ,,Odkiaľ ma poznáte? Nikdy som vás nevidel?“ ,,Nieve nám o tebe povedala, vraj si jej pomohol. Ďakujeme.“ Povedala Amélia a zachytila Nieve, ktorá sa odkrádala preč z miestnosti. Prečo? Vari nechce byť pri ne? To je blbosť, veď o mne hovorila. Zbožňuje ma! ,,Nemám pravdu Nieve?“ ,,Áno, máš pravdu. Zablúdila som a Cubert bol na blízku.“ Škaredo pozrela na Améliu. Tá jej pohľad opätovala a nenápadne žmurkla okom. Chcela aby som to nevidel? Smola, videl som všetko! Nieve na mňa milo pozrela a opýtala sa ma: ,,Nedáš si sušienky?“ Ponúkla ma sušienkami? Môže to niečo znamenať? Možno je to nejaký signál. ,,Dám si veľmi rád, ďakujem.“ Usmiala sa a vyšla z izby. To som nechcel! Myslel som si, že poprosí aby ich niekto priniesol a potom sa jej podarí dostať všetkých von, aby sme tu ostali samy a maznali sa spolu. Bozkával by som ju na pery, ona by ma hladila po vlasoch a potom by som sa na ňu pozrel a ona na mňa a potom by sa to začalo. Milovali by sme sa a.... ,,Kde bývaš?“ Spamätal som sa a hneval sa na nich, že ma prerušili akurát v tom najlepšom. ,,Neďaleko za lesom. Je tam taká chatka, pri ktorej je pole, kde pracuje môj otec.“ ,,Dovezieme ťa domov. V takomto stave ťa nenecháme len tak odísť.“ ,,Nie ďakujem. Mám tu koňa. Je vonku pred domom.“ ,,To nie je problém, máme príves na kone.“ ,,Dobre. Ale mohla by ísť aj Nieve? Veď som došiel za ňou. U nás doma sa môžeme rozprávať a tak.“ Zablýskali mi oči. Konečne budem mať to, čo som chcel. ,,Môžeme sa jej opýtať.“ Povedal Steve a začal sa smiať. Potom si však zakusol do prstu a prestal. Výborne. Ona bude stopercentne chcieť. Ale kde je? Je s tými koláčikmi akosi dlho. Prestáva sa mi to páčiť. Zrazu sa otvorili dvere, no neukázala sa tam Nieve, ale Endrew s táckou plnou čokoládových sušienok a úsmevom na tvári. ,,Kde je Nieve?!“ ,,Nieve sa necíti veľmi dobre, povedala mi to, keď sme sa stretli na schodoch, išla si ľahnúť.“ To je ono! Chce, aby som ju išiel pozrieť. Do jej izby. Je rafinovanejšia než som si myslel. ,,Dobre, idem ju pozrieť. Poteší sa.“ Vstal som, už v plnej sile a vykročil smerom ku dverám. Zastavil ma však Endrew vo dverách, ktorý sa prekvapene na mňa pozrel, potom sa však pozrel na Chrisa, ktorý sa rehotal a tiež sa začal smiať. ,,Necíti sa dobre...Príď inokedy.“ Povedal stále s humorom na tvári. To nie je vôbec vtipné. Môže teraz umierať a ja si tu vysedávam a jem koláčiky?! Neprípustné! Musím ju vidieť, možno je to posledný krát, čo ju uvidím! Snažil som sa odstrčiť Endrewa, no nešlo to, bol ako skala. Škaredo na mňa pozrel a povedal: ,,To nevieš ani poprosiť?! Kto ťa vychoval?“ ,,Nebudem ťa tu teraz prosiť. Nie je čas!“ ,,Kam sa ty stále toľko ponáhľaš?“ Pristúpila ku nám Amélia a chytila Endrewa za rameno. Jeho treba vychovať, nie mňa! ,,Ukľudni sa Endrew, je to iba malý, nevychovaný chlapec.“ Obrátila sa ku mne a pokračovala: ,,Teraz ťa odvezieme domov, mama sa o teba musí báť. Najmenej tri hodiny si bol v bezvedomí, debatujeme ďalšiu hodinu, za chvíľku sa bude zotmievať a ty nebudeš doma. Môžeš sem prísť inokedy.“ ,,Moja mama o mňa starosti nemá, domov chodím aj tak po zotmení, ale dobre. Odvezte ma, ešte sa aj tak necítim veľmi k svetu.“ Povedal som, rukou som si odhrnul vlasy z tváre, otočil sa na ostatných, aby som sa rozlúčil a spolu s Endrewom a Améliou sme zamierili k Molke, ktorá tam doteraz solidárne na mňa čakala. Naložili sme ju do spomínaného prívesu a nasadli do auta. Ukázal som im cestu a za chvíľu som bol doma. Poďakoval som sa a vstúpil do domu. Bolo viac hodín ako som si myslel. Keď som prechádzal okolo obývačky, uvidel som otca zavŕtaného v gauči ako utrápene odfukoval. Vošiel som do kuchyne, kde som na stole zbadal lístoček s odkazom: ,,V chladničke máš bravčový gulášik a puding, tak sa poriadne najedz, zlatko, tvoja mama...cmuk.“ Aké dojemné, to sa znovu milovali, že má takú milú náladu? Roztrhal som lístoček, vytiahol si guláš a dezert a pustil sa do toho. Po jeden som išiel so izby pozerať nejaký film. Keď som išiel okolo rodičovskej spálne, uvidel som matku, ako kľačí pred posteľou a modlí sa. Každý večer to robila, liezlo mi to už na nervy, stále počúvať, ako prosí Boha, aby sa nám nič nestalo, aby som sa niekde usadil a bol šťastný, aby sme mali peniaze a úrodnú pôdu. ,,Ahoj Cubko, už si doma? V chladničke máš večeru.“ Milo, až príliš, sa na mňa usmiala. ,,Čau, hej viem, už som ho zjedol. Dobrú.“ Povedal som znechutene a pokračoval v ceste do svojej izby. Z izby sa ozval sklamaný povzdych a opäť motlidby. Ďalšia prebdená noc za mnou. Ležal som len tak na posteli a pozeral telku, keď v tom, sa ozvala matka. ,,Zlatko? Si už hore?“ ,,Čo je zas?!“ ,,Nemohol by si mi priniesť aspirín a vodu prosím? Nie je mi celkom dobre.“ Vypol som televízor a išiel do spálne. Ležala na posteli, vyslabnutá, jej čierne kučeravé vlasy sa jej prilepili o čelo, hnedé sklenené oči pozerali na mňa a bezvládna ruka sa ku mne načiahla. ,,Prosím zlatko.“ No to určite. Mňa neoblafne. Myslí si, že som až taký sprostý, že jej uverím túto rozprávku o chorobe? Chce iba ležať a oddychovať a nič nerobiť! Lajdáčka jedna! ,,Keď vieš kričať, aj vodu si sama prinesieš!“ Zaškeril som sa a vyšiel z izby počúvajúc jej prosíkanie. Falošnica hnusná! Došiel som do kuchyne, otvoril som si mlieko, odkusol si z chleba a vyšiel von. Pôjdem dneska za Nieve? Možno sa už cíti lepšie. Idem skúsiť šťastie. Cestou k jej domu, som zbadal nádhernú lúku, ktorá bola zaplnená rôznymi farebnými kvetmi rôznych veľkosti. Zamieril som rovno na ňu. Zosadol som z Molky a rozhodol sa, že sa na chvíľku prejdem. Zamieril som rovno doprostred lúky, aspoň si myslím, že to bol stred. Zhlboka som sa nadýchol tej sviežej vône a zvalil som sa na zem. Kvety ma úplne schovali, Molka podráždene zaerdžala keď ma nevidela, no keď som vystrčil hlavu, upokojila sa. Práve som objavil miesto, kde sa zosobášime s Nieve. Bude sa jej tu páčiť, vlastne, mohol by som ju sem dneska zobrať. To je nápad, rovno jej tu môžem aj kvety natrhať. Postavil som sa a začal blúdiť očami po najkrajších kvetoch na lúke. Chvíľku mi to trvalo, ale podarilo sa mi zoskupiť kyticu nádherných kvetín, ktoré ohurovali svojou vôňou a farbou. Molka sa spokojne pásla a niekedy ma skontrolovala pohľadom, či som v poriadku, keď zistila, že mi nič nehrozí, sklonila hlavu k tráve a pokračovala v pasení sa. Cestu k Nieve som už poznal naspamäť, bol som pri jej dome za necelých päť minút. Molku som priviazal o plot, ako minule, smutne na mňa pozrela, oblizla mi chrbát dlane a sklonila hlavu. Ja som sa pobral s kyticou v ruke ku dverám. Upravil som si vlasy, narovnal košeľu a jeansy a sebavedome som išiel zaklopať na dvere, keď v tom som začul jej hlas. Ozýval sa zo záhrady za domom. Pribehol som tam a cez škáru v plote som ju pozoroval. Nebola však sama, boli s ňou dve malé dievčatká. Jedna mala čierne rovné vlásky a tá druhá naopak, blonďavé kučeravé. Milo sa smiali a poskakovali okolo Nieve. ,,No tak poď! Voda je už teplá.“ Prosíkali ju. ,,Dobre dievčence, ale ak bude voda studená, vraciame sa domov!“ Usmiala sa na ne. Dievčatka zapišťali, objali ju a sami pre seba si povedali: ,,Voda v Charlakeu nikdy nie je studená.“ Potom vbehli do domu. Nieve ich nasledovala a tiež sa stratila vo dverách. Idú na Chaelake, to je odtiaľto necelé dve minúty na koni. Dobehol som ku Molke, naskočil som na ňu a trielil čo najskôr ku jazeru, musím tam byť skorej, než ony. Cubert, ty si génius! Keď som dorazil, koňa som schoval do lesa, aby ho nezbadali. Kontrola dychu? Prospel som. Brucho stiahnuté? Hotovo! Učesaný? Vykonané! Kvety? Prichystané! Už iba počkať na moju vyvolenú. Ešteže mám vo vaku aj plavky. Musím sa znovu pochváliť. Chvíľku som tam len tak sedel. Koľko to tým ženám do pekla trvá?! Veď sa iba oblečiem do plaviek a hotovo! Ubehla asi pol hodina, keď sa objavili. Spočiatku bolo vidno iba dievčatká, ktoré som videl na záhrade, okamžite skočili do vody a začali jačať od radosti. Potom som uvidel Nieve. Bola dokonalá, štíhle dlhé nohy, vypracované úzke bruško, tvár, vždy dokonalá, bola ošľahávaná jej bielymi dlhými vlasmi. Poprsie mohlo byť väčšie, ale na tom až tak veľmi nezáleží. Bola dych vyrážajúca! Nevidela ma. Musel som na seba nejako upozorniť. Zapískal som, Nieve sa hneď otočila a obmotala okolo seba uterák, aby som ju nevidel. Neskoro. ,,Ahoj. To je ale náhoda, že sme sa takto stretli, to musel zariadiť osud.“ Zakričal som z druhého brehu, ľahol si nabok, pričom som si hlavu podoprel jednou rukou, druhú som spustil k vode a začal s ňou robiť krúživé pohyby. ,,Hej, ahoj, náhoda.“ Pozrela sa na dievčence a prebodla ich pohľadom. Tie sa hneď ozvali. ,,My sme to neboli, netušili sme to!“ Krútili hlavami a pozerali na seba. Odkašľal som si, aby som na seba znovu upútal pozornosť. Zabralo to, znova zdvihla zrak. V jej pohľade sa črtala akási nechuť. Asi sa jej niečo zlého dneska prihodilo. To aby som jej zdvihol náladu. ,,Nechceš si isť so mnou zaplávať? Poznám romantické zákutia v jazere. Neďaleko je jedna jaskyňa, môžeme sa tam ísť pozrieť a s plavkami sa nezaťažuj, postačí iba uterák.“ Žmurkol som na ňu. ,,Nie nie, ďakujem, ale som tu s dievčatami, tie by iste boli proti, však mám pravdu baby?“ Začala rýchlo mávať pred sebou rukami a naliehavo pozrela na dievčatá, ktoré pomaly vyliezali z vody. ,,To je pravda, Nieve je tu s nami, už dlho sme sem chceli ísť spolu! A navyše, voda je studenšia než sme si mysleli!“ Ozvali sa a začali súhlasne mávať s hlavami. ,,Tak by sa hodila výrivka čo? Nechcela by si sa pridať?“ Zakričal som. Ešte stále som ležal na boku na druhej strane jazera. ,,Nemám rada výrivky!“ Zazmätkovala. Asi som jej pomotal hlavu. Chúďatko jedno. Budem musieť trošku poľaviť, inak mi tu omdlie. A čo tu vykrikujem cez polku jazera, idem ja ku nej. Zabralo dosť námahy kým som vstal, ale podarilo sa. Skočil som do vody, že preplávam k nej, aby videla, ako som fyzicky zdatný. Začala brať z konára veci, ktoré tam predtým viseli aby nemuseli ležať na zemi a bežala preč. ,,Nieve! Nieve! Kam to bežíš?! Počkaj!“ Vykrikoval som z vody. Asi ma nepočula, alebo skôr, nechcela počuť a bežala spolu s dievčatami preč. Vyliezol som z vody a tiež sa dal do behu za ňou, ale už bolo neskoro, bola veľmi ďaleko! Ako mi to mohla urobiť. Strašme ma to ranilo! Nemôže byť taká hanblivá, že by utekala z miesta činu! Musí nejako prejaviť city voči mne! Ona mi možno dáva nejaké signály, ale keď chce, aby som si ich všimol, tak to musí robiť trošku presvedčivejšie! Možno má však trocha feministický názor na vzťahy? Možno čaká, že prvý krok spravím ja?! To je ono! Musím za ňou! Teraz, alebo nikdy! Dobehol som k Molke, nasadol na ňu, schmatol kvety a rozbehol sa za ňou. O chvíľu som ich videl. Popohnal som Molku, aby bežala rýchlejšie. Predbehol som ich a zablokoval im cestu. Zoskočil som z koňa, kľakol si pred nič netušiacu Nieve a vypustil som vopred nacvičenú vetu, ktorú som trénoval pred zrkadlom od chvíle, keď som ju prvýkrát videl: ,,Nieve! Nechceš so mnou chodiť?“ Povedz áno! Povedz áno! Viem, že to chceš, teraz môžeš prejaviť svoje city! Do toho, nehanbi sa! ,,Nie, si zošalel?!“ Pozerala na mňa ako na úplného debila. Dievčence schované za ňou sa začali chichúňať. Cítil som ako mi srdce puká, ako sa tam tvorí nezalepiteľná trhlina! Bez slova som vstal, zobral Molku za uzdu a pomaly kráčal preč. Mal som chuť niečo rozbiť, zlomiť niekomu väzy! Ale niekde v hĺbke duše som vedel, že si to za chvíľku rozmyslí, že sa za mnou rozbehne so slzami v očiach, usporiada si myšlienky a pochopí, že jej posledná šanca pomaly odchádza, že som ten pravý. Potrebuje trošku času. ,,Cubo počkaj!“ Vzdychla. Je to tu! Otočil som sa k nej a čakal čo povie. Podišla ku mne a začala: ,,Neber to osobne, ale ešte sa nechcem viazať.“ ,,Takže mám počkať?“ Nadšene som zdvihol zrak. To je ono! Je to ešte lepšie ako som si myslel. ,,Ach...Stále nechápeš? Dávala som ti znamenia, že ťa...“ ,,Že ma chceš? Takže so mnou chceš chodiť? Inak, máš nábeh na schizofréniu. Povieš že sa nechceš viazať a vzápätí na to, že nemusím čakať.“ Zasmial som sa, bol som šťastný ako malé dieťa na Vianoce, keď dostane niečo, čo strašne dlho chcelo. Náhle mi schytila tvár do dlaní a pokračovala. ,,Nie! Poviem ti to na rovinu! Nechcem ťa Cubert! Nechcem! Dávala som ti znamenia, že nechcem s tebou tráviť čas! Už to chápeš?! Zobuď sa!“ Len som tam tak stál ako obarený. Vyvaľoval na ňu oči. Pozeral som na ňu, ako sa pomaly upokojovala. Dievčatá behali pohľadmi na ňu a na mňa. Trápne ticho prerušilo jej zbabelé : ,,Zbohom.“ Keď zbohom, tak poriadne, toto jej len tak nenechám. Zdrapil som jej hlavu a pobozkal ju! Hneď sa odo mňa odtrhla a spadla na zem. V šoku začala pľuť na všetky strany a kašľala. A má to! Potvora jedna! Naskočil som na Molku, zamával im na pozdrav a odklusal preč. Dorazil som domov, zaviedol Molku do stajne a vybral sa smerom ku dverám. Som hladný! Otvoril som dvere a ako zvyčajne pozdravil otca. ,,Ahoj otec. Čo sa deje? Čo ti je! Preboha otec?!“ Dobehol som za otcom, ktorý ležal bezvládne na dlážke v obývačke. ,,Otec! Toto mi nemôžeš urobiť! Zobuď sa!! Prosíímm!!“ Začal som vzlykať a objímať nehybné, studené telo. Musím zohnať matku, akoto, že si ho nevšimla!? Je to jej vina! Kde je tá suka!!?? Oči som mal zaliate slzami, celý som sa triasol, ale dokázal som vybehnúť po schodoch. Čo je to za puch!? ,,Matka?!“ Reval som, bol som nahnevaný, ako nikdy predtým! Kam odišla!? Rukou som si zakryl nos a vbehol do spálne. Stuhol som, oblial ma studený pot a ja som ostal stáť ako prikovaný. V posteli ležala ďalšia mŕtvola! Bola to moja mama. Oči mala rovnako sklenené ako ráno, ruka rovnako bezvládne visela cez okraj postele, vlasy boli stále prilepené o čelo, ústa pootvorené. Jeden rozdiel tu však bol, bola úplne biela a mŕtva! Pristúpil som k nej, pohladil ju chrbtom dlane po líci, odhrnul jej vlasy z očí a utrel som si slzy. ,,Ty skorumpovaná suka... to si jednoducho nemohla zdochnúť sama? Musela si zobrať so sebou aj to jediné, čo som úprimne miloval?! Môjho otca?!“ Začal som ju fackať, pľuť na ňu, nadával som na ňu a preklínal Boha! Nezaslúžil som si to! Som príliš mladý na to, aby som sa o seba sám postaral! Nechal som ju tam ležať s dobitou tvárou a zišiel dolu za otcom. Zakryl som ho dekou, ktorú som našiel pohodenú na pohovke, kľakol si k nemu a hľadel naň. V hlave mi vírili spomienky na krásne dni strávené na rybách s otcom, v lese, kde sme natrafili na medveďa, ktorého sme odplašovali zvončekmi, ako sme našli úbohú srnku, uväznenú v pasci, ktorú sme zachránili a potom pozorovali, ako spokojné odcupkáva preč. Ako ma zachraňoval pred diviakom, rútiacim sa na mňa... Pri tých spomienkach mi ešte väčšmi zvlhli oči a pustil som sa do nezastaviteľného plaču, po chvíli som však padol únavou a zaspal na otcovej prikrytej hrudi.