Jdi na obsah Jdi na menu
 


Z pohľadu Nieve. ,,Mami, už ma netráp, ja chcem ísť von!“ Prosíkala som Ameliu. ,,Nie! Musíš si to ešte raz zopakovať! Inak ťa nepustím!“ ,,Ale mne slovo impertinentný nič nehovorí! Prosím, pozri ako je vonku pekne.“ Naliehala som. ,,Uštipačný moja zlatá, musíš to vedieť!“ ,,No tak Amelia, pusti ju, má dvanásť. Malé deti potrebujú veľa pohybu.“ Pristúpil ku mne Chris a zavrel mi knihu. ,,Ja ťa púšťam.“ Povedal s úsmevom a zazrel na Ameliu, ktorá ho prebodávala pohľadom. ,,Je to dieťa. Podľa mňa, štyri hodiny učenia jej na deň stačia.“ Uškrnul sa. ,,Ďakujem Chris, že mi ničíš morálku!“ Namosúrene podotkla a postavila sa z kresla. ,,Ale dobre sa obleč! A dávaj si na seba pozor!“ Prikázala. ,,Ďakujem mami, neboj sa, vezmem si so sebou Korna. A to učivo sa doučím, sľubujem.“ Priskočila som k Amélii a objala ju. ,,Poď Korn, ideme na prechádzku.“ Korn zavrtel chvostíkom a priskočil ku mne. Otvorila som dvere, keď v tom som zacítila Kornov huňatý kožuch. Podskočila som a ocitla sa na Kornovom chrbte. ,,Korn! Dávaj na ňu pozor!“ Okríkla ho Amelia. Korn na to zaštekal a vybehol spolu so mnou von. Bežal rýchlo, ale opatrne, keďže mal náklad. Nádherný pocit, keď vás snehové vločky šľahajú do tváre a vy nič nevidíte. Našťastie môj štvornohý miláčik dával veľký pozor, aby nevpálil do zákerne snehom schovaného stromu. Avšak ani Korn nemohol predvídať, že mu do oka vpáli snehová vločka. Pošmykol sa, čo zapríčinilo pád. Obidvaja sme sa ocitli v snehu. Neviem prečo, ale prišlo mi to smiešne. Našťastie sa nám nič nestalo. Rozvalila som sa a začala šúchať rukami i nohami po snehu, čo vytváralo obrys anjela. Korn sa začudovane prizeral, ako sa smejem, potom však asi usúdil, že nie je múdre váľať sa takto v snehu, tak ku mne priskočil, schmatol ma do papule a zdvihol ma na nohy. ,,Ďakujem Korn, ale nemusíš sa báť, je to iba sneh.“ Povedala som a oprášila sa. Nabrala som si do päste sneh a vyhodila ho do vzduchu. Vzala som si ešte jednu kôpku a hodila ju po Kornovi. Trafila som ho rovno do ňufáka. Vzápätí na to si kýchol, ale to nebolo obyčajne kýchnutie. Jeho kýchnutie spôsobilo, že som teraz od hlavy po päty celá pokrytá snehom. ,,Tak ďakujem pekne Korn!“ Odpoveďou mi bolo lenivé zakňučanie a ospravedlňujúci pohľad. ,,Ja sa nehnevám, ale čo mi povie mama, keď prídem takto domov.“ Korn sa postavil a otrepal sa, pozrel na mňa a čakal. ,,Korn, ale ja sa takto otrepávať neviem.“ Povedala som a začala som sa pomaly oprašovať, keď v tom ku mne podišiel, zobral ma do papule a začal so mnou jemne trepať. Všetok sneh zo mňa opadal. Potom si ma vysadil na chrbát a rozbehol sa smerom domov. Ponorila som sa do jeho kožušteka zavrela oči. ,,Už sme doma!“ Oznámila som náš príchod a bežala k mojej izbe, aby som sa vstihla prezliecť skôr, ako si mama všimne, že som celá mokrá. Môj plán však prerušil Endrew, ktorý sa práve objavil predo mnou. Vletela som mu do náručia, ktoré sa okamžite spevnilo. ,,Kamže, kamže, moja zlatá...ehm...či mokrá..?“ ,,Idem sa prezliecť a nechcem, aby sa Amelia hnevala. Prosím Endrew, pusti ma.“ Naliehala som. ,,Keďže si to ty.“ Pousmial sa a povolil zovretie. ,,Naozaj ďakujem, máš to u mňa.“ Vbehla som do môjho útočiska a potichu zavrela dvere. Na zeleno vyfarbená izba ma vždy ukľudní. Pribehla som ku tmavej mahagónovej skrini a vytiahla bledo rúžové tričko a tmavohnedé tepláky. Keď som už bola prezlečená, cítila som sa už istejšie. Prešla som si rukou po vlasoch, aby som sa uistila, že nemám mokré vlasy a vyšla som z izby. ,,Ahojky, už si hotová?“ Poznamenal Endrew a lišiacky sa usmial. ,,Áno, už som.“ ,,Nie si hladná?“ Starostlivo sa opýtala Amelia. ,,Keď tak rozmýšľam, niečo by som si dala. Čo máme?“ ,,Mäsko. Ako inak?“ Usmiala sa. ,,A čo si čakala? Obzerance s ničíkami?“ Povedal s úškrnom Steve. ,,To je už staré! Vymysli si už niečo nové.“ Rýpal Chris. ,,Nezačínaj!“ Odvrkol Steve. ,,Dobre, idem teda kuchtiť.“ Povedala Amelia a zmizla v kuchyni. ,,Je to výborné, ako vždy.“ Podotkol Chris a odsunul prázdny tanier. ,,Ďakujem, ty vždy vieš, ako ma potešiť.“ Usmiala sa Amelia. Korn sa, ako vždy, vyvaľoval po mojom boku. Čakal, že sa mu z obeda kúštik ujde. Dočkal sa. Keď sa nikto nepozeral, odkrojila som kúštik mäska a hodila ho pod stôl, kde si ho Korn starostlivo našiel a pochutil na ňom. ,,Čo ideš robiť Nieve?“ Vyzvedala Amelia. ,,Neviem, asi si idem iba sadnúť a niečo prečítať. Čo iného by som robila?“ ,,Je mi ľúto, že tu nemáš žiadnych kamarátov.“ ,,Nuž, čo sa dá robiť?“ ,,Môžeš si ísť namaľovať nejaký ďalší model šiat, ktoré by som ti ušila, keďže nechodíme na nákupy.“ Navrhla Amelia. ,,Už si mi toho ušila dosť, mami. Nemusíš sa už obťažovať.“ ,,Keď mne je naozaj ľúto, že sa tu takto nudíš.“ ,,Však ja už niečo vymyslím.“ Povedala som a objala Ameliu. Vošla som do svojej izby a ľahla si do mäkučkej postele. Prikryla sa zelenou perinou a zaspala. Čo sa tu deje? Pýtam sa sama seba. Prečo ju nenecháte na pokoji! Natiahla som ruku za tou jej, avšak som nedočiahla. Odtiahli ju preč. Do temnoty, tam, kam nedovidím. Chcela som sa rozbehnúť, no nemohla som, neovládala som svoje nohy. Zrazu sa mi podlomili kolená a ja padám, no moje ruky ma zachytia a ja ostávam kľačať na kolenách s rukami natiahnutými pred seba. Otvorím oči a neviem čo sa stalo. Nemôžem sa postaviť na dve, čo sa stalo?! Prečo to nedokážem?! Stále to skúšam, ale nejde to, prečo?! Zrazu si to uvedomím. Už nie som človek. Som to stále ja, ale som vlk. Vidím, ako osobu, ktorú ľúbim, ťahajú preč, ťahajú ju do svorky. Rozbehla som sa za ňou, avšak teraz som to dokázala, skočila som medzi ňu a nepriateľov. Zrazu som sa ocitla v kruhu, ktorý obklopovali vlky. Bola som pripravená brániť seba aj tú osobu. Zrazu spoza kruhu vyskočil obrovský hnedý vlk. Zaútočil na mňa. Zvrtla som sa a vyštartovala som po jeho krku. Ležal na zemi v kaluži krvi a lapal po dychu. Bol mŕtvi. Vlci naokolo začali zavíjať. Odrazu sa na nás vrhli, statočne som sa bránila, no vidím, ako ku tej osobe, ktorú som starostlivo bránila, priskočil vlk, ktorý sa jej zahryzol do krku, išla som naňho skočiť, ale už bolo neskoro....... ,,Nieve!“ Skríkla Amelia a pribehla k posteli. ,,Čo sa stalo?“ Ozval sa Chris, ktorý práve pribehol. ,,Ja...neviem, len sa mi niečo strašné snívalo.“ Zmätene som začala vysvetľovať a zároveň si rozpamätať o čom bol ten sen. ,,Kričala si zlatko.“ Znepokojene povedala Amelia. ,,Kričala?“ ,,Áno, veľmi si nás vyľakala.“ Povedal Endrew. ,,To je dôvod, prečo máš tu palicu v ruke?“ Poznamenal Steve. ,,Prečo plačeš zlatko?“ Zmätene sa opýtala Amelia a utrela mi slzu, ktorá mi stekala dolu po líci. ,,Ja ani neviem, asi to bol naozaj strašný sen, ale už si ho ani nepamätám.“ ,,Neboj sa Korn, som v poriadku.“ Pousmiala som sa a objala znepokojeného vĺčka, ktorý sedel pri posteli a smutne kňučal. ,,Hneď ako si zakričala, pribehol sem, skoro dvere vylomil...“ Poznamenal Chris. ,,Dobre, tuším, že som sa vyspala.“ Ironicky som podotkla a usmiala sa. ,,Nabudúce sa pred spaním nenajem.“ ,,Radšej sa budeš pred spaním učiť, alebo si čítať.“ Usmiala sa Amelia. ,,Radšej nebudem vôbec spať.“ Uškrnula som sa a vyskočila z postele. ,,A čo také budeš robiť namiesto spania?“ Vyzvedal Chris. ,,To by si chcel vedieť!“ Uškrnul sa Endrew. ,,Hej, mám iba desať!“ Ohradila som sa a hodila po ňom vankúš. ,,Si sprostý Endrew!“ Pokarhala ho Amelia a tresla mu dlaňou po chrbte. ,,A ty Korn! Ako vidíš, nič sa jej nestalo. Ocenila by som, keby si išiel von z izby! Pozri sa, aký neporiadok si spravil!“ Pristúpila ku Kornovi a ukázala na béžový hladký koberec, ktorý ozdobovali stopy labísk od blata. ,,Mladá slečna, myslím si, že máš robotu.“ Povedal Steve a škodoradostne sa usmial. ,,Nemyslím si.“ Namietla som a pozrela sa na Ameliu, ktorá sa uškrnula. Zjavne pochopila moju myšlienku. ,,Steve, kýbeľ s vodou je v komore.“ Povedala a usmiala sa. Steve sa na nás škaredo pozrel, pohrozil päsťou Chrisovi a Endrewovi, ktorí sa mu smiali a pobral sa z mojej izby. ,,Až taká nuda tu nie je.“ Vyplnila som ticho, ktoré nastalo po smiechu a zabuchnutiu dverí. ,,Nemyslím si. Je tu dosť veľká nuda. Stále robíme to isté, pozeráme do blba, jeme a chodíme na lov!“ Namietol Endrew a odišiel. ,,Ale no tak! Nie je to až také zlé.“ Ohradila som sa. ,,Je tu pekne, no a keď niečo vystrájate, je to srandovné.“ ,,Nieve, ja vidím, že sa tu naozaj nudíš. Však tu nič okrem čítania, učenia a chodenia na prechádzky s Kornom, nerobíš.“ Ozval sa Chris, ktorý ešte ostal v izbe. V tom do izby vošiel Steve s vedrom a handrou v ruke. ,,Idem tepovať, takže choďte všetci niekam inam!“ Namosúrene prikázal a otvoril dvere. Náš rozhovor pokračoval v obývačke, kde sme sa všetci usadili. Endrew bol už rozvalený na pohovke a sledoval šľahajúce plamene, ktoré oblizovali drevo v krbe. Pekná scénka, ešte mu chýba fajka v ústach a mačka na kolenách. ,,Poďme na dovolenku, už ma zima nebaví!“ Navrhol Chris. ,,A kam by si chcel ísť?“ ,,Niekam kde je teplo!“ ,,To mi došlo! Ale kam presne?“ ,,Hawai! Tam skoro nikto nechodí.“ ,,A taká Britney Spears! Alebo Madona!“ ,,Podľa mňa je Hawai dobrý.“ Súhlasila som s Chrisom. ,,Ja som za výlet na Mont Everest.“ Pridal sa Endrew. ,,Ja som skôr za výlet do vesmíru.“ Ozval sa Steve, ktorý akurát dokončil čistenie koberca. ,,Vesmír je otrepaný!“ Namietol Chris. ,,Poďme žrebovať. Každý napíše na malý papierik názov miesta, kam by chcel ísť. Potom sa jednoducho vyberie.“ Navrhla Amelia a roztrhala papier na päť malých kúskov. Priniesla pero, ktoré si vzápätí otvorila, čím dala najavo, že píše prvá. Keď dopísala, podala pero Chrisovi a tak to išlo dookola, až kým sa papieriky nezaplnili názvami miest. Papieriky sa pokrčili a hodili na stôl, kde sa popreplietali medzi sebou. ,,Tak Nieve, vyber tri papieriky.“ ,,Mám.“ Ohlásila som. ,,Tak a teraz si vyber jeden z tých troch, čo si teraz vytiahla.“ Povedala Amelia a zahodila zvyšné papieriky. Vydýchla si, lebo na papierikoch, ktoré vypadli, boli naozaj sprosté nápady. Nachádzala sa tam výprava na Severný pol a nezáživná celodenná túra v Saharskej púšti. ,,Tak, čo si vybrala??“ Vyzvedali. ,,Nuž, je tu návšteva u starkej.“ Prekvapene som odpovedala. ,,U starkej??? A to má byť dovolenka??“ Znechutene povedal Steve. ,,Ticho Steve! Ja mám starkú rád!“ Odvrkol Chris. ,,A navyše, sme ju už dlho nevideli a býva v Anglicku, tam si môžeme dať nejakú exkurziu a ukázať Nieve ako vyzerá kúštik nového sveta.“ ,,Mne to nevadí. Ja rada uvidím starkú. Ešte som ju nevidela.“ Poznamenala som a uvoľnila napätú situáciu. ,,Tak dobre. Ideme ku starkej. Idem jej zavolať a spýtať sa, kedy bude mať najbližšie čas.“ Amelia podišla k telefónu a vytočila veľmi dlhé číslo. Chvíľu stála, no zrazu sa ozvali hlasy zo slúchadlá. Chvíľku s osobou na telefóne živo diskutovala, sem tam sa aj usmiala, keď v tom som počula pozdrav a Amelia zložila. ,,Je to v poriadku, veľmi sa na nás teší. Povedala, že má na nás kedykoľvek čas.“ Pousmiala sa a jej radosť, ktorá sa odrážala v jej očiach sa nedala poprieť. ,,Nuž, tak kedy vyrazíme?“ ,,Môžeme sa ísť teraz zbaliť. Nieve sa pôjde vyspať, ja zatiaľ pripravím niečo pod zub. A Chris, choď nakŕmiť Korna a poprípade ho choď aj vyvenčiť.“ Skoordinovala nás a zmizla v kuchyni. Išla som do svojej izby, vybrala si pár dobrých vecí na seba, ktoré som hodila na posteľ, vytiahla kufor, ktorý mi darovali chalani a poskladala si tam čakajúce oblečenie. Tašku som šľahla na zem a hodila sa do postele. Keďže ma únava premohla, hneď som aj zaspala. ,,Vstávaj ospalec! Čaká nás dlhá cesta.“ Ozval sa mi pri uchu Chrisov hlas, čo so mnou trhlo. Vystrelila som z postele, akoby ma obliali ľadovou vodou a pomaly sa rozpamätávala, koľko je hodín. Chris bol prekvapivo dobre oblečený. Pásikavý sveter s hnedými odtieňmi perfektne ladil k tmavo čiernym nohaviciam a čierne vlasy mal ako vždy roztrapatené. S ulízanými vyzeral totižto ako debil. Chris pochopil, že moje časté žmurkanie a zazeranie, bolo dôvodom, pre jeho dnešné oblečenie. ,,To je práca Amelie.“ Usmial sa, vstal a otočil sa o tristošesťdesiat stupňov. ,,Páči sa ti?“ Dodal. ,,Si perfektný. Amelia vie, čo má robiť.“ Uškrnula som sa. ,,Už ideme?“ ,,Áno, takže sa obleč. Čakáme ťa v obývačke.“ Povedal a vyšiel z izby. Pozrela som sa na hodinky a div som neodpadla. Bolo iba sedem hodín ráno. Mala som chuť zvaliť sa do postele a zaspať, no prebrala ma zima, ktorá mi vyvolala husiu kožu po celom teple, čo ma prinútilo bleskovo sa obliecť. Len ma trápila jedná otázka. Ako pocestujeme? Po prvé, máme Korna. Toho si ľudia so psom nepomýlia. A po druhé, moji rodičia sú upíry, ktorí túžia po ľudskej krvi. To som teda naozaj zvedavá. ,,Už si hotová? Nič si si nezabudla?“ Kontrolovala ma Amelia, ktorá si ako prvá všimla mojej prítomnosti v obývačke. ,,Snáď som si nič nezabudla. Amelia, môžem sa niečo spýtať? Ako pocestujeme?“ ,,Lietadlom zlatko.“ ,,Lietadlom? Ja som si myslela, že nechcete byť v blízkosti ľudí.“ ,,Ja som si myslel, že to bude dezert počas letu. Samozrejme pilota by sme nechali, no a nejaké tie letušky.“ Uškrnul sa Endrew. ,,Endrew! Poletíme lietadlom, ale osobným. Steve ho išiel požičať k starým známym.“ ,,K starým známym?? A kde bývajú?“ Prekvapene som sa opýtala a začala v mysli pátrať, či ich náhodou nepoznám. ,,Štyridsať míľ odtiaľto. Sú to už starší ľudia a rozmýšľajú aj o tom, že čoskoro odtiaľto odídu.“ ,,Starší ľudia? Oni nie sú upíry?“ ,,Nie, obyčajní ľudia.“ Pousmiala sa Amelia, zjavne ju moja otázka rozveselila. ,,A kedy Steve odišiel?“ ,,Za chvíľku sa vráti. Si hladná?“ Nepočkala ani na moju odpoveď a už mi pod nos strčila tanier plný čokoládových mafínov. ,,To si ty piekla? Vyzerajú naozaj vynikajúco.“ ,,Po pravde, to piekol Chris. Dávala som mu lekcie varenia a pečenia, no a on si vybral práve čokoládové mafíny.“ Pousmiala sa a podala mi pohár plný mlieka. ,,Len sa do toho daj, podľa mňa vyzerajú božsky.“ Povedal Chris a prisadol si ku mne. Bez váhania som si zobrala jeden mafin. Bol taký mäkučký a voňavý, až sa mi nechcelo veriť, že ho robil Chris. Brala som si jeden za druhým až som nakoniec bola nasýtená. Chris nebol veľmi nadšený, keď si všimol, že som zjedla iba tri jeho mafíny. ,,Nechutia ti?“ ,,Chutia mi a veľmi, len už nevládzem, ale vezmem si ich na cestu.“ Vstala som, že si ich idem zabaliť, no Amelia ma predbehla a už ich aj zabaľovala. Chvíľku sme ticho sedeli na pohovke, ja som si popíjala teplé mlieko, Chris si niečo čarbal na kúsok papiera, čo našiel na stolíku vedľa sedačky a Endrew si brblal akúsi melódiu. V tom sa otvorili dvere a objavil sa Steve. ,,Môžeme vyraziť.“ Víťazoslávne prehlásil, priskočil ku kufrom a znovu zmizol. ,,Ste všetci nachystaní? Nič ste si nezabudli? Endrew, ja viem, že nespíš! No poďme!“ Koordinovala Amelia. Korn priskočil ku mne a spolu sme sa vybrali von. Pred domom stálo menšie biele lietadlo so zelenými pásikmi na krídlach. Otvorila som si dvere a skočila s Kornom dnu. Interiér lietadla bol prepychový. Kožené sedačky béžovej farby, čierne hladké závesy, zelený koberček a krásne kryštálové lampičky. V rohu bola páperová prikrývka, ktorá bola zrejme určená pre Kornovú pohodlnú cestu. Uvelebila som sa do prvého kresla čo mi bolo po ruke a čakala na ostatných. Tí sa onedlho zjavili vo dverách. ,,Mimochodom, kto bude pilotovať lietadlo?“ ,,Steve. Ten si jediný preštudoval príručku o lietaní.“ Usmial sa Endrew. ,,Tak ľudia, pripútajte sa, urobte si pohodlie, ideme na to!“ Oznámil Steve a zmizol vo dverách kokpitu. O chvíľku začalo lietadlo štartovať. Netrvalo ani desať minút a už sme sa ocitli vo vzduchu. ,,Amelia? Povieš mi niečo o starkej?“ ,,Samozrejme. Nuž starká je príjemná pani. Má už osemdesiattisíc rokov, ale vyzerá na päťdesiat. Má aj dve neterky, ktoré sú milé dievčatká, budeš si s nimi rozumieť. Býva na jednom veľkom statku. Má tam aj menšiu farmičku, takže sa tam môžeš aj zahrať so zvieratkami. No a starký? Ten je trošku prísnejší, ale obľúbi si ťa, uvidíš.“ ,,A nebude jej prekážať prítomnosť Korna?“ ,,Nie, vlastne on nebude môcť byť v dome, ale bude v takom menšom záhradnom domčeku, ktorý starká už vopred pripravila. Neboj sa, bude sa mu tam tiež páčiť a keď budeš chcieť, môžeš sa tam ísť s nim kedykoľvek prejsť.“ ,,Už sa tam teším, snáď už čoskoro doletíme.“ Povedala som a začala vyzerať z okna. ,,Amelia spokojná sa odo mňa odvrátila a začala si čítať akúsi knížku. Let bol naozaj pohodlný, nenatrafili sme na žiadne turbulencie, ani sme nezrazili žiadneho vtáčika. Sem tam sa Korn o mňa bál, tak ku mne priskočil, ale inak zvládal cestu výborne. Amelia si čítala, niekedy sa na mňa obrátila, či niečo nepotrebujem. Chris sedel pred Endrewom, čo bola pohroma. Endrew mu stále brnkal do ucha či kopal do sedadlá, čo Chrisa privádzalo do nepríčetností. Chris sa zrazu otočil a strelil Endrewovi jednu. Keď sa už išli pobiť, ozvalo sa hlásenie pilota, čiže Stevea. ,,Pripútajte sa prosím, pristávame!“ Celá vzrušená som sa pripútala a čakala, kým pristaneme. Lietadlo pomaly začalo strácať výšku, až sme napokon pristáli. ,,Sme na letisku?“ Bola moja prvá otázka. ,,Áno. Starká po nás pošle auto, ktoré nás odvezie priamo ku ním domov.“ ,,Tak, vystupovať!“ Povedal Steve a zobral nám kufre. Ako povedala Amelia, neďaleko lietadla stálo veľké terénne auto, z ktorého vystúpil akýsi muž a mával našim smerom.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář