Justínine výstrelky

Je ďalšie ráno. Pribehnem ku kalendáru, ktorý visí v kuchyni na stene a zasneženým obrázkom perfektne ladí s prostredím vonku. Prstom prechádzam po dátumoch, keď v tom, môj prst zastaví na štrnástom Novembri. Mám narodeniny. Oficiálne mám už dvetisícosem rokov. Ale v duchu ma trápi jediná vec. Spomenie si na to niekto? Minulý rok na to všetci zabudli, alebo jednoducho zabudnúť chceli. Však kto by chcel oslavovať narodenie niekoho, kto celý ten čas chodil s nosom vysoko zdvihnutým do hora? Bola som odporná, ale časy sa našťastie zmenili, už taká nie som. Od vtedy čo sme našli Nieve, sa cítim byť dôležitejšia. Doteraz som bola taká prázdna. Nezáležalo na tom, že som upír. Bola som nikto. Ale keď do môjho života vstúpila Nieve, celú ma naplnila láskou. Teraz som niekto, som matka Nieve. ,,Amelia?“ zakričal ma mňa Steve z obývačky. Celá som sa nadchla, že si niekto spomenul na moje narodeniny. Priletela som k Steveovi a čakala čo mi povie. ,,Prosím?“ čo najmilšie som zo seba vydala. ,,Čo ti je? Si nejaká iná. Ale to je jedno. Len som sa ťa chcel opýtať, kedy budú raňajky?“ Moja jediná iskrička nádeje práve zhasla. ,,Raňajky?“ Bezducho som sa opýtala. ,,Vieš, som už akýsi hladný.“ Odvetil Steve a rukou si poklepkal brucho. ,,Veď si včera večer jedol.“ Povedala som namosúrene a išla som von na vzduch. Dlhšie som prítomnosť môjho bezcitného a arogantného brata nevydržala. ,,Amelia?“ Ozval sa za mnou Chrisov hlas. ,,Čo ti je?“ ,,Nič Chris. To prejde.“ Smutne som riekla a otočila sa, aby som Chrisovi videla do jeho zelených očí. ,,Nezdáš sa mi byť spokojná. Čo sa deje?“ Nedal sa oklamať. Chris je všetko možné, len nie hlúpy. ,,Chris. Naozaj mi nič nie je, len som rozmýšľala nad smutnou príhodou a tak....“ ,,Nie som vedľajší. To tie narodeniny, však?“ ,,Ty si si spomenul, že mám narodeniny?“ Tá iskrička, ktorá pred nedávnom zhasla, začala znovu žiariť, len tentoraz intenzívnejšie. ,,Ja som to vedel, že to bude tým. Samozrejme, že som nezabudol. Si predsa moja sestra a konečne si aj normálna. Ehm...mám pre teba niečo. Chcel som ti to dať až vnútri, ale keďže som usúdil, že toto je ta správna chvíľa, tak ti to dám teraz.“ Povedal a začal niečo vyťahovať z vrecka. ,,Všetko najlepšie.“ Poprial mi a podal mi darček. Bola to menšia krabička, šikovne zabalená do strieborného baliaceho papiera, obviazaná červenou stužkou. Pomaličky som ju rozbalila. V ruke som držala malú fľaštičku, v ktorej bol zaliaty strieborný kvet, z ktorého viseli červené lístočky. ,,Je nádherný.“ Bolo jediné, čo som bola schopná vydať zo seba. Ten kvet bol nádherný a aj cez tú fľaštičku nádherne voňal. ,,To je Hellwoodský kvet, ktorý rastie iba raz za päťtisíc rokov.“ Nadšene povedal. Bol zrejme milo prekvapený, ako ma ten kvet vzal. ,,Je......úžasný, ďakujem.“ Riekla som Chrisovi a objala ho. ,,Som rád, že sa ti páči.“ Dodal a objatie mi opätoval. Bola som naozaj veľmi šťastná, že si spomenul. ,,No. Poďme už. Už ma omrzelo stále sa pozerať na sneh.“ ,,Samozrejme.“ Povedala som a otvorila dvere. Keď som vošla dnu, videla som, ako Korn spí na koberci pred krbom, samozrejme Nieve na ňom a Endrew zase pozerá televíziu, ale Stevea nikde. Chris si prisadol ku Kornovi a začal ho hladkať, no a ja som sa pustila do hľadania strateného brata. Prehľadala som všetky miestnosti vrátane špajze, ale nikde som ho nenašla, keď v tom som si uvedomila, že som zabudla pozrieť sa na záchode. Pristúpila som ku záchodovým dverám a otvorila ich. Naskytol sa mi nezabudnuteľný pohľad. Steve sedí na sklopenej záchodovej mise, v rukách drží krvavý steak a s vyvalenými očami na mňa pozerá. ,,Nie je to tak, ako to vyzerá!“ Snažil sa zachrániť situáciu. Nepomohlo to. Nedokázala som sa udržať a začala som sa rehotať. Pre istotu som si sadla na zem, aby sa mi náhodou od smiechu nepodlomili kolená. Rehotala som sa asi na celý dom. Po chvíli ku mne pribehli aj Chris spolu s Endrewom a vidia, ako sedím pred záchodovými dverami a neuveriteľne sa smejem. ,,Čo sa ti stalo?“ Nechápavo sa ma spýtal Endrew. Bohužiaľ som zo seba nedokázala dostať ani slovo, tak neuveriteľne som sa smiala. Jediné, čoho som bola schopná, bolo ukázať na dvere, z ktorých vzápätí vyliezol Steve. Keď som videla jeho tvár, vybavila som si jeho modré oči, ktoré na mňa zazerajú a začala som sa ešte viac smiať. ,,Nezavoláme ti psychiatra?“ Zmätene sa opýtal Chris. ,,A akého mi ešte povedz?“ Nesúhlasil Endrew. ,,Amelia! Upokoj sa!“ Začal so mnou triasť Endrew, no to nepomohlo, neprestávala som, naopak, som sa ešte viac rozosmiala, ba aj slza mi vyhŕkla. ,,To za chvíľku prejde!“ Povedal Steve. ,,A čo sa to vlastne stalo?“ opýtal sa Chris Stevea. ,,Neviem, ja o ničom neviem!“ Ohradil sa Steve. ,,Nehovor.......že.....sa.....nič......nestalo.....!“ Namietla som a pomaly som sa začala ukľudňovať. ,,Počkajte.......uf. To bolo teda!“ Pokračovala som. ,,Keď som hľadala Stevea,......našla som ho na záchode, ako potajomky konzumuje steak.....uf, to bol teda pohľad!“ Už som sa ukľudnila. ,,A to ti bolo také smiešne?!“ Nechápal Endrew. ,,To nepochopíš. Ty si to nevidel.“ Odvrkla som. ,,Heh, to muselo teda byť, keď ťa to tak vzalo. Už dlho som ťa nevidel takto sa smiať. Vlastne ešte nikdy.“ Podotkol Chris. ,,Naozaj? Hm....nevadí, ale už mi stačilo.“ Povedala som a pobrala sa do obývačky. Takto som sa dlho necítila. Bolo to naozaj také smiešne, alebo mi začína pomaly preskakovať? Keď som došla do obývačky, Nieve už bola hore a zjavne zobudila aj Korna. Podišla som k nim a Nieve si na chvíľku zobrala. Posadila som sa s ňou na gauč a trocha si ju pohupkávala na kolenách. Nieve sa to očividne páčilo, keďže sa začala usmievať a brblať si niečo. V tom, z poza mňa vyskočil Endrew a zakričal na mňa: ,,Všetko najlepšie k tvojím dvetisícôsmym narodeninám!“ V tom šoku som ostala nehybne sedieť a pozerať na Endrewa. ,,Máme pre teba aj darček. Robili sme ho všetci spolu!“ Pokračoval Steve, ktorý sa tiež objavil za mnou. ,,Och, ďakujem za prekvapenie, ale na smrť ste ma vystrašiť nemuseli.“ S úškrnom na tvári som sa poďakovala a ako malé dieťa som čakala na darček. ,,Je to veľký darček, preto sa musíš postaviť a ísť sa sama naň pozrieť.“ Dokončil Chris. ,,Dobre, idem.“ Odvetila som a s Nieve som sa pobrala za bratmi. Keď sme dorazili ku Steveovym dverám, chalani mi obviazali oči šatkou, zobrali mi Nieve z rúk a otvorili dvere, do ktorých ma postrčili. Vošli sme dnu a odviazali mi šatku. Zrazu predo mnou na zemi stála obrovská drevená socha našej rodiny, spolu s mamou a otcom. Bola som v rozpakoch, nevedela som, ako sa mám cítiť. ,,To ste vy spravili?“ ,,Áno, páči sa ti to?“ Opýtal sa ma Endrew. ,,Je to naozaj veľmi pekné a výstižné, len tam mám nejaký veľký nos, ale to vôbec nevadí. Ďakujem.“ Pomaly som všetkých rád radom objala a vypočula si každé zablahoželanie. ,,Kam ju dáme?“ ,,Amelia. Je to tvoja socha, daj si ju kam chceš.“ Odvetil Chris. ,,Dám si ju do izby. Pomôžete mi?“ ,,Jasné, kedykoľvek.“ Povedal Steve a zobral sochu. ,,Počkaj, pomôžem ti!“ Ponúkol sa Chris a pridal sa do premiestňovania sochy. Išla som tesne za nimi, aby som im presne ukázala, kde chcem mať sochu, keď v tom som začula zakňučanie Korna. Okamžite som pribehla do obývačky, no zaraz som bola kľudná. Korn kľudne ležal na koberci a Nieve sa pri ňom hrala, avšak mala pusu od krvi. Priskočila som k nej a prezerala sa či nie je zranená, no jediné čo som videla, bol krvavý fľak na Kornovom kožuchu. Nieve ho kusla! Chúďatko malé, asi som ju nechala hladnú. Ale Kornovi to zjavne neprekáža. Priniesla som z kúpeľne kúsok mokrej handričky a ranu po kusnuti som mu trocha umyla. Nieve som zobrala do kúpeľne a poriadne ju vyumývala, aby pach krvi nedráždil mojich súrodencov. Ja som sa s tým už zmierila, už mi to neprekáža. Keď som Nieve doumývala, zaniesla som ju do kuchyne a nakŕmila. Po menšom olovrante som ju zaniesla naspäť ku Kornovi. Ten ju oblizol na líčko a položil hlavu na koberček. Bolo to gesto úplného odovzdania sa pod ručičky Nieve. Tá ho šticovala, pchala mu rúčky do nosa, ťahala ho za uši a Kornovi to vôbec neprekážalo, ležal si ďalej na koberčeky a pozoroval nás čo robíme. Zrazu sa postavil a zamieril ku miske s vodou. Nieve ostala sedieť na koberci a prizerala sa, ako sa Korn pomaly vzďaľuje, keď v tom sa prehupla na ručičky a zaprela sa až kým sa celá nepostavila. ,,Chalani, poďte sa pozrieť!“ Zakričala som na bratov a s úžasom som Nieve pozorovala, ako robí jeden krok za druhým. ,,Čo je?....“ Pribehol Steve, no okamžite sa zarazil pri pohľade na Nieveine prvé krôčky. ,,Ona chodí!“ Neveriacky sa prizeral. ,,Čo sa stalo?“ Vyzvedal Chris, ktorý práve pribehol do obývačky. ,,Wow, Nieve chodí! To je zlatučké. Počkajte, prinesiem foťák!“ Nadšene zvolal Chris a odbehol preč. Nakoniec prišiel aj Endrew, ktorý, tak ako ostatní, nemohol uveriť, že Nieve pochoduje smerom ku Kornovi. Vzápätí sa otočil aj Korn a s vyplazeným jazykom pozeral na Nieve, ktorá sa pomaly k nemu blížila. Vyzeralo to, že ani on neverí vlastným očiam. Nieve sa pomaly dotackala ku Kornovi, ktorý sklonil hlavu, aby ho Nieve mohla objať. Bolo to také zlaté. Nieve naozaj dospieva akosi rýchlo, veď deti začínajú chodiť približne keď majú deväť možno desať mesiacov, ona má iba sedem. Za chvíľku bude s nami už vykecávať štyrmi cudzími jazykmi. Zrazu doletel Chris držiac v ruke fotoaparát. ,,Nieve už dochodila?!“ Sklamane sa opýtal, pričom už vedel aj odpoveď. ,,Hej. Vyfotíš si ju inokedy.“ Navrhla som a podišla k Nieve. Snažila som sa ju od Korna akosi oddeliť, ale nešlo to, tak som ju iba pohladila po hlavičke a nechala ju, aby sa s Kornom ďalej hrala. ,,Čo ideme robiť? Nieve stráži Korn, takže máme kopu času.“ Opýtala som sa a prisadla si k nim na gauč. ,,Hm....poďme si zahrať Monopoly alebo Človeče nehnevaj sa.“ Navrhol Endrew. ,,Stolné hry? Amelia má narodeniny, poďme spraviť nejakú menšiu oslavu.“ Pridal sa Chris. ,,Fajn, koho pozveme?“ Spýtal sa Steve s úškrnom na tvári. ,,Zajaca, pána pižmoňa a slečnu líšku Elišku.“ Navrhol Chris a letmo sa pousmial. ,,Ale nesmieme zabudnúť na starého pána vlka. Bez neho by tu bola nuda.“ Pridala som sa. V tomto duchu pokračovala celá zábava a ja som bola rada, že si niekto spomenul na moje narodeniny.