queen of bloody moon-4.kapitola-Z pohľadu Amelie-So snehom je kopec srandy
21. 6. 2009
,,Mala by si Nieve vziať dnu, je tu pre ňu dosť veľká zima.“ Vyliezol z poza dverí Steve.
,, Zdá sa, že jej zima nie je.“ Odvetila som a pre istotu som Nieve zababušila do deky, ktorú som mala pohodenú na kolenách.
,, Vyzerá byť spokojná a možno za chvíľku aj zaspí, takže choď preč!“ Otočila som sa k Steveovi a rukou som naznačila, aby odišiel. Keď som sa otočila späť k Nieve, už spinkala. Zdá sa, že ju celý deň akosi unavil. Som zvedavá, o čom asi tak sníva. Bolo by úžasne, keby som vedela čítať myšlienky. To je celkovo zaujímavé, o čom tie malé stvoreniatka snívajú a aké to vlastne snívať je? Musí to byť ukľudňujúce, jednoducho zavrieť oči a zamyslieť sa do seba, popremýšľať o všetkom, čo sa stalo, čo sa ešte len stane, jednoducho snívať. To je niečo, čo upír nedokáže. Avšak dokážeme mnoho iných vecí, na čo ľudia ani nepomyslia. Dokážeme byť rýchli ako svetlo, dokážeme vnímať okolie vedľa seba oveľa viac než ľudia, vieme toho oveľa viac zo skúseností, ktoré sme získavali počas mnohých rokov, keďže sme nesmrteľní, sme silný a zruční.. Podľa mňa, je výhoda byť upírom, nerozumiem tím, čo sú upírmi a tvrdia, že sú krvilačné beštie, je dar byť upírom, a nie trestom! Je síce pravda, že pijeme krv, ale s tím sa dá žiť, ak nepiješ ľudskú krv, dokonca zvieracia mi chutí viac, je diétna, predsa len nechcem pribrať, ako by som vyzerala, upíry predsa stelesňujú nadpozemskú krásu, nemôžem byť tučná. Mojim bratom síce nechutí, ale nemajú na výber, musia sa uspokojiť s pižmoňmi a zajačikmi.
Z môjho premýšľania ma vyrušila Nieve, ktorá sa zahmýrila a dala signál, že sa čo chvíľu preberie. Ani som si nevšimla, koľko času zabralo moje premýšľanie.
Ešte chvíľu som pozorovala Nieve, ako si pretiera oči, keď v tom si ich otvorila a poobzerala sa okolo seba. Jej pohľad zastal na mne a s posledným zívnutím sa natiahla ku mne a začala sa mi pohrávať s vlasmi.
Čo bolo u Nieve nezvyčajné, bolo to, že už ako maličká mala polodlhé krásne vlasy a jej výraz ukazoval, že nám všetko rozumie a je stále nad vecou. U tak malého dieťaťa to ani možné nie je. Ona nie je ako ostatné deti, je iná. Je na svoj vek vyspelá a správa sa ako dospelé dievča.
Som veľmi šťastná, že ju osud priviedol práve ku nášmu prahu domu, ale čo ak ju ukradli jej rodičom, čo ak ju teraz hľadajú a sú nešťastní zo straty svojho dieťaťa, čo potom? Vrátime ju a budem musieť na Nieve zabudnúť? A čo ak si teraz na nás zvykne? Už sa nebude chcieť ku svojim rodičom vrátiť. Ale možno sa mýlim. Možno ju sem dali práve jej rodičia, ale prečo? Chceli ju pred niečím chrániť? Alebo ju jednoducho nechceli. Možno niekto po nich išiel a oni ju naozaj chceli chrániť a teraz sú jej rodičia mŕtvi. Ale čo by robili ľudia tu, na Sibíri? Tu nikto okrem nás nežije, však aj preto sme sa sem presťahovali až z Michiganu, aby sme neboli vystavovaní pokušeniu napiť sa ľudskej krvi. To je čím ďalej tím zamotanejšie. Možno to neboli ani ľudia, ale to je blbosť, kto iný by mal ľudské dieťa? Možno nejaká rodina, ktorá už nechcela Nieve vychovávať, prišla práve sem, aby ju tu položila a aby Nieve zmrzla, ale možno ju našlo nejaké zviera a donieslo ju pred náš dom! Ale to je tiež blbosť. Každopádne je to divné.
,,Amelia? Nad čím premýšľaš? Si nejaká zasnená!“ zjavil sa mi pred očami Endrew.
,, Prosím? Ah...nad ničím, len tak. Čo tu robíš?“
,, Ja tu bývam, len tak pre tvoju informáciu. Len som sa na vás pozrel z okna a vidím, že Nieve ti šklbe vlasy a že na to vôbec nereaguješ, tak som sa išiel na vás pozrieť z blízka a vidím, že pozeráš do blba a na nič nereaguješ.“
,,Stále ťa všetko zaujíma a do všetkého strkáš nos! Len tu tak sedíme a premýšľame.“
,, Ale keby som prišiel neskôr, Nieve ti mohla utiecť, ty by si si ničoho nevšimla a Nieve mohla spadnúť do nejakej jamy alebo do snehu a zamrznúť. Vidíš?! Zachránil som ju. Urobil som dobrý skutok...heh“
,, Vypadni!“ prebodla som ho pohľadom, zhrabla som sneh, čo bol na operadlách húpacieho kresla, urobila som z neho relatívne peknú guličku a hodila ju po Endrewovi.
,,Chceš sa guľovať? Stačí povedať“ Endrew sa skrčil ku zemi, nabral si sneh do dlaní a urobil z neho obrovskú guľu.
,, Ak to po mne hodíš, zomrieš!!“
Nevstihla som sa ani postaviť, aby som Nieve zobrala od môjho dementného brata a už som na tvári cítila nepríjemný chladivý pocit.
,,Ty bez mozgová trafená kôpka hnoja!!!! To si naozaj nemal robiť!!“ Vzala som Nieve do náručia, otvorila dvere a vošla dnu.
,, Steve! Postrážiš mi ju prosím? Musím ísť naklepať kokos tvojmu bratovi.“
,, Jasné, môžeme sa pozerať spolu s Nieve a Chrisom?“
,, Chris, nechceš sa pridať ku mne? Máme to vopred vyhraté!“
,, Bude mi cťou slúžiť vám po boku, výsosť!“ S prázdnym pohľadom a s prázdnou hlavou môjho brata, som vyšla z domu, pre lepší image som si pukla kosti na prstoch, napravila si topánky a pustila sa do brata.
Schytala som jednu guľu do ruky a jednu do mojej štýlovej čiapky, čo ma nahnevalo, avšak môj brat, Endrew, to schytal viac. Jednu do nohy, jednu do ucha, čo je veľmi bolestivé, no nie pre upírov, jednu do nosa a jednu priamo medzi oči, za čo som dostala päťdesiat bodov. Guľovačka je dosť nebezpečná, zvlášť keď dostanete ľadovou guľou do ucha alebo do nosa, ale upírska guľovačka, to je niečo iné. Keďže sme sami studení ako ľad, ten studený pocit, keď dostaneme guľou po tvári ani necítime a keďže sme nehorázne silný a práve naopak, máme aj takú silnú pokožku, že úder snehovej gule ani necítime, je to zábavne. Každý zásah sa boduje inak. Do nosa je tridsať bodov, do ucha sto bodov, medzi oči je to päťdesiat bodov a do iných častí tela je desať bodov. Celkovo som dosiahla stoštyridsať bodov, čiže som vyhrala, zasa.
,, To nie je fér, vy ste boli dvaja!!“ skonštatoval Endrew.
,, Ja som ťa varovala, neupozornila som, že budem hrať sama.“
,,A prečo sa ku mne nemohol pridať Steve?!“ namietal Endrew.
,,Pretože stráži Nieve, preto. Prehral si, zmier sa s tým.“ Podišla som k Chrisovi a potriasli sme si rukou.
,,Ďakujem Chris, aj nabudúce.“ Zobrala som si svoju čapicu a išla som domov, vziať si späť Nieve.
Prešla som okolo zamrznutých kvetináčov ku dverám a vošla som dnu, pohľadom som pátrala po Steveovi. Našla som ho ako sedí na pohovke, neďaleko okna a ako drží Nieve v náručí a hrá sa s ňou.
,, Ďakujem Steve za postráženie. Vyhrala som.“ Radostne a zároveň vážne som podišla ku Steveovi a vzala si Nieve.
,, Tak poď moja, zahráme sa.“ Pohupkala som si ju na rukách a sadla si na koberec ku krbu.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář